Učí sa prijímať slabosti a byť milosrdná

Sestra Antónia Lednická sa vo svojom rozprávaní najskôr venuje histórii rehoľnej komunity v najrozľahlejšej krajine sveta: „V meste Nižný Tagil, ktoré je známe aj výrobou tankov, ocele či železničných vagónov, bola otvorená prvá komunita Dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul v rámci Slovenskej provincie na území Ruskej federácie v apríli 2000.

Na naliehavé prosby vincentínov, ktorí tam pôsobili už dva roky, nás pozval miestny biskup Jozef Werth.“ Od rehoľníčok sa očakávalo, že sa okrem práce vo farnosti budú venovať aj organizácii konkrétnej sociálnej pomoci obyvateľom v meste, keďže sa tam zvýšil podiel chudobných, chorých na tuberkulózu či závislých od alkoholu.

Dispozícia na duchovno

Rehoľníčka Antónia pôsobí v Rusku od roku 2002. Nemala však konkrétnu túžbu a ani snahu ísť na misie. Prežívala to skôr ako výzvu, s dôverou v Božie riadenie.

„Rok 2002 bol radostný, no zároveň ťažký nielen pre mňa, ale aj pre miestnu cirkev. Svätý Otec vyhlásil štyri diecézy na území Ruskej federácie, čo vyvolalo nespokojnosť, ba až pobúrenie medzi pravoslávnymi. Všetci misionári začali pociťovať veľkú neistotu.

Nezriedka sa stávalo, že niekomu z nás odmietli dať alebo predĺžiť vízum. Dokonca sa stal diplomatický škandál, keď do svojej diecézy v krajine nevpustili biskupa poľskej národnosti z Irkutska. Upozorňovali nás, aby sme boli veľmi opatrní, aby nás nemohli obviniť z prozelytizmu,“ opisuje Antónia neľahké obdobie.

A ďalej spomína, že v rehoľnej komunite sa často pýtali: Ako teda ohlasovať? „Utešovali sme sa, že je to možné aj radostným prežívaním svojho zasvätenia a vzájomnou sesterskou láskou. A Pán nedal na seba dlho čakať s odpoveďou. Napriek tomu, že sme boli ustráchané, Božia láska kričala a my sme nemohli byť prekážkou.“

V prostredí mesta Nižný Tagil, kde pôsobí s ďalšími dvomi slovenskými spolusestrami, sa obyvateľstvo hlási prevažne k pravoslávnemu kresťanstvu. „No len z tradície a akéhosi patriotizmu, lebo ak chceš podčiarknuť, že si skutočný Rus, znamená to, že si pravoslávny.

To však neznamená, že si pokrstený alebo že musíš poznať pravdy viery, chodiť do kostola a prijímať sviatosti. Je tam len malé percento praktizujúcich kresťanov,“ vysvetľuje rehoľná sestra. Poukazuje tiež na poverčivosť mnohých ľudí.

Za alarmujúci považuje morálny úpadok, a to najmä v rodinách, čo je do určitej miery dôsledok „sovietskej“ výchovy popierajúcej Desatoro. Katolíci žijú v diaspóre a väčšinou ide o ľudí s poľskými a nemeckými koreňmi.

Na miestnych ju však aj po rokoch dokáže denne oslovovať jednoduchosť, otvorenosť a pohostinnosť. „Sú to obyčajní ľudia, ktorí sa podelia o posledné, a keď vidia, že si v ,kaši‘, vedia sa nasadiť, dokonca aj tí, ktorí sa zdali úplne ľahostajní. Majú veľkú dispozíciu na duchovno a hĺbku.“

Pomoc vo viacerých rozmeroch

Okrem služby vo farnosti a diecéze sa rehoľníčky v Nižnom Tagile venujú deťom a dospievajúcim z rizikového prostredia. Nezanedbateľná je pomoc ľuďom bez domova či podpora pre chorých na tuberkulózu.

V tejto súvislosti sestra Antónia Lednická pripája osobnú spomienku, ktorá chytí za srdce: „Mojím prvým chudobným, chorým na tuberkulózu, bol Valoďa. Mal po šesťdesiatke, nevládal chodiť a oslepol od lacného alkoholu. Bol aj mojím učiteľom ruštiny.

Niekoľko rokov totiž pracoval ako majster v učilišti, takže bol vzdelaný. Keď sme ho začali navštevovať a pomáhať mu, natoľko sme si získali jeho dôveru, že nám dával peniaze do úschovy, aby ich neprepil. Postupne sme mu urobili opravy v byte, kúpili nové oblečenie a televízor, o akom sníval.

Našetrili sme mu aj na operáciu obidvoch očí, takže bol prešťastný, keď mohol uvidieť, ako vyzeráme. Ako mi sám povedal, najdôležitejšie, čo sme mohli pre neho spraviť, bolo dohodnúť stretnutie a zmierenie s dcérou, s ktorou sa nevidel dlhé roky, pretože ju aj s matkou už dávno opustil. Stretnutie bolo náročné, ale najdôležitejšie na sklonku jeho života.“

Výpočet činností sestier vincentiek by bol neúplný, keby sme nespomenuli Centrum rozvoja rodiny s názvom Nazaret, ktoré slúži pre tehotné ženy, chudobné, mnohodetné rodiny a pre rodiny s deťmi invalidmi, ktoré sa ocitli v ťažkej životnej situácii.

„Pohľad z Kristovho uhla na hocijakú slabosť chudobného (alkoholizmus, klamstvo, kradnutie, nadávanie) mi pomáha prijímať seba samu a byť milosrdnejšou ku každému,“ dodáva na záver sestra Antónia Lednická.