Uganďania sa usmievajú a nikam sa neponáhľajú

Od malička vo mne dozrievala túžba stať sa dobrovoľníkom v niektorej krajine sveta, ale asi najviac v Afrike. Pred vyše rokom som na sociálnej sieti objavil ponuku dobrovoľníctva v Ugande, a tak som sa po dlhšom uvažovaní rozhodol túto výzvu prijať.
Patrik Štekel 20.02.2019
Uganďania sa usmievajú a nikam sa neponáhľajú

S deťmi v prírode. Snímka: Patrik Štekel

Dana Matějů, ktorá ponuku pre dobrovoľníkov zverejnila, pochádza z Českej republiky a spolu so svojím škótskym manželom Jonnym založila v Ugande organizáciu Change Tomorrow.

Jej cieľom je poskytovať kvalitné vzdelanie deťom, ktoré by si to inak nemohli dovoliť, a umožniť im tak nádej na lepšiu budúcnosť. Osobitne sa usiluje podporovať ženy, pretože iba 12 percentám z nich je umožnené vzdelávať sa.

Dana s Jonnym otvorili základnú školu vo vidieckej oblasti Lusanja, Mityana, kde rozvíjajú aj svoje ďalšie rozvojové aktivity.

Školská záhrada
V čase, keď som prišiel na svoj dobrovoľnícky pobyt, mali deti práve prázdniny. V škole zostali iba siedmaci, ktorí tam aj bývajú, aby sa mohli naplno venovať štúdiu, pretože na konci školského roka ich čaká záverečný test a potom odchádzajú na strednú školu.

Spolu s českým dobrovoľníkom Dominikom sme pracovali na školskom pozemku, ktorý bol neobrobený. Mala tam vzniknúť školská záhrada, aby sa mohli pestovať plodiny, ktoré sa zužitkujú v škole.

Postupne sme vykopali kanál okolo celého pozemku a nasadili doň sloniu trávu. Táto tráva pripomínala bambus a slúžila ako oplotenie pozemku i krmivo pre kravy, ktoré plánujú pre školu kúpiť. Sadili sme aj kríky, banánovníky i zemiaky.

V škole sme mali dvakrát až trikrát denne jedlo, to isté, čo učitelia a deti. Na raňajky sme mali kukuričnú kašu, ktorá bola dobrá, keď bola s cukrom, inak bola úplne bez chuti a slúžila iba na zaplnenie žalúdka.

Na obed sme mali posho s fazuľou, teda tú istú kukuričnú kašu, len zarobenú omnoho hustejšie. Keď sme prespávali v škole, na večeru sme mali to isté čo na obed. Popritom sme si zo stromu mohli odtrhnúť avokádo, chlebovník alebo guajavu.

Keď sme neprespávali v škole, večerali sme doma. Dana alebo niekto z dobrovoľníkov nakúpili potraviny na miestnom trhu a pripravili večeru pre všetkých. Veľmi som si obľúbil miestnu kávu. Skoro každý večer sme hrávali rôzne spoločenské hry a niekedy sme si vyšli na večeru a na pivo niekam von.

Povinnosti i zábava 
Trikrát do týždňa sme chodili zbierať odpadky z ulice v mestečku Mityana, kde sme bývali. V Ugande ľudia nehádžu odpadky do smetných košov, ale na zem.

Chceli sme im ukázať, že je to krajšie upratané a že by to aj oni mohli tak robiť. No domáci si mysleli, že sme za to platení vládou, a tak nás vždy pochválili a išli zasa ďalej.

V škole sme deťom pomáhali s ich povinnosťami, ako bolo nosenie vody zo studne, chystanie dreva, varenie a okopávanie v záhrade. Zažili sme spolu veľa zábavy – hrávali sme futbal, volejbal, netball, dámu či pexeso.

Raz, keď som sa pokúšal vyprať svoje oblečenie ručne, zhŕkli sa okolo mňa deti a veľmi sa mi smiali. Pochopil som, že mi to veľmi nejde, a ony sa ponúkli, že mi veci vyperú. Spravili to dokonale.

Za dva týždne, keď som prespával pri škole v stane, som spoznal takmer všetky africké aj anglické mená detí, vedel som, koľko majú súrodencov, čo robia ich rodičia a čím chcú byť, keď vyrastú. Podobne vyspovedali ony mňa.

Počas svojho pobytu v Ugande som mal možnosť aj cestovať. S Danou a Jonnym sme boli necelý týždeň v Keni, kde sme navštívili niekoľko projektov, ktoré sú sponzorované cez organizáciu, v ktorej pracujú ich známi zo Škótska.

S ďalšími dvoma dobrovoľníkmi sme boli kempovať v Jinji, kde sme sa plavili na kajakoch po rieke Níl na mieste, kde sa táto najdlhšia rieka sveta začína.

V rámci pomoci miestnej komunite sme jeden deň boli pomáhať istej rodine zbierať kávu. Boli sme štyria a za približne šesť hodín sme nazbierali plné vrece. Za odmenu nás rodina pozvala na veľmi chutný obed. A to je ďalšia vec, na ktorú nesmiem zabudnúť – ugandské jedlo!

Všetko bolo čerstvé a chutné. Obľúbil som si posho, fazuľu, ryžu na rôzne spôsoby, sladké zemiaky, matooke (rozpučené uvarené zelené banány), rôzne omáčky (napríklad z arašidov) alebo jedlo, ktoré si človek mohol bežne kúpiť v stánku na ulici ako rolex (placka čapati rolovaná s omeletou), čikomando (fazuľa, omáčka a čapati), placky z banánov a kasava múky. Vyskúšal som dokonca aj smažené kobylky.

Ozajstný vidiek 
S dobrovoľníkom Robertom zo Slovenska sme mali chuť si vyskúšať jeden klasický deň priamo niekde v dedine, preto sme strávili deň a noc v jednej rodine.

Večer sme dlho sedeli vonku na lavičke, postupne prichádzali susedia, aby sa na nás pozreli a pozhovárali sa. Ráno, hneď ako vyšlo slnko, sme vstávali a išli sme kosiť záhradu okolo kávovníkov. Kosili sme ručne s mačetami. Na obed pre nás domáci zabili jedinú sliepku a pripravili ju len kvôli nám.

Musím povedať, že čas strávený v dedine a s miestnou komunitou som si užil asi najviac. Ľudia sa usmievajú, mávajú na vás, chcú sa porozprávať, nikam sa neponáhľajú.

Vychutnal som si napríklad aj večernú sprchu, pred ktorou som si najprv musel priniesť vodu v kanistroch z miestnej studne. Voda bola osviežujúco studená a bolo to vždy krásne zakončenie horúceho dňa.

Ako čas plynul, uvedomoval som si, že sa mi Uganda a miestni ľudia vrývajú pod kožu v tom najlepšom zmysle slova. Jonny a Dana boli veľmi radi, že vďaka nim mohol niekto ďalší objaviť krásu tejto africkej krajiny, ktorú tak milujú.

Začali sme rozmýšľať, že by som prišiel aj na dlhšie ako na tri mesiace a čo by bolo mojou úlohou.