Ugandskí mučeníci pohýnajú srdcia i nohy
V múzeu ugandských mučeníkov v Namugongu sú umiestnené drevené sochy znázorňujúce kľúčové okamihy života ugandských mučeníkov. Snímka: Helena Orbanová
Do svätyne v Namugongu, vzdialenom asi 15 kilometrov na východ od hlavného mesta Kampala, prichádza rok čo rok viac ako milión pútnikov. Mnohí putujú pešo nielen z rôznych kútov Ugandy, ale aj z okolitých krajín. Ďalší prichádzajú autobusom, autom alebo letecky, z celého sveta – zo Spojených štátov amerických, Indie, Austrálie či Brazílie, aby si uctili ugandských mučeníkov.
Odvaha 45 kresťanských konvertitov pohýna srdcami i nohami mnohých, aby sa stretli so svedectvom mladých mužov, ochotných zomrieť za svoju vieru.
Svedectvo do posledného dychu
Keď v roku 1885 kráľ Mwanga vyžadoval od svojich služobníkov, aby sa vzdali kresťanskej viery a vybrali si medzi životom v jeho paláci a krutou smrťou umučením, vložili svoju vieru v Boha. Niektorým z nich sťali hlavu, ďalších dosekali na kusy a nechali napospas divej zveri, viacerí boli upálení zaživa na popravisku v Namugongu. Pred smrťou sami nosili drevo na založenie vatry.
A čo viac, títo mladí muži zomreli bez toho, aby prosili o milosť alebo prežívali trpkosť a hnev. Do posledných chvíľ sa spoločne modlili a povzbudzovali, spievali náboženské piesne, ohlasovali vieru svojim prenasledovateľom a zomreli vo viere v Krista ako Spasiteľa.
Mukajanga, hlavný kráľovský kat, oznámil kráľovi, že nikdy predtým nezabil takých odvážnych ľudí. Táto skúsenosť sa ho tak dotkla, že po rokoch oľutoval svoje činy a sám sa stal kresťanom.
Krst vodou i krvou
Najmladší z kráľovských pážat Kizito mal iba štrnásť alebo pätnásť rokov, keď zomrel. Rodina, ktorá sa oňho starala, bola medzi prvými pokrstenými v katolíckej viere. Kizito bol poslíčkom v kráľovských súkromných apartmánoch, bol vzhľadný a plný energie.
S veľkým záujmom a nadšením sa zúčastňoval na katechézach a vedomý si toho, že je v ohrození života, neustále žiadal misionárov o krst. Tí však mali pocit, že je ešte príliš mladý a nedostatočne pripravený. Na jeho ustavičné naliehanie mu kňaz prisľúbil, že ho do konca mesiaca pokrstí. Než sa daný mesiac skončil, prijal krst vodou aj mučenícky krst krvou.
Deň pred zajatím 25. mája 1886 ho jeho spoločník Karol Lwanga uistil: „Ak máme zomrieť za Krista, zomrieme spolu, držiac sa za ruky.“ Spolu s ďalšími štyrmi katechumenmi ich v ten večer pokrstil priamo v kráľovskej prijímacej sále. Na druhý deň ráno boli všetci odsúdení na smrť upálením v Namugongu.
V pútnickom Namugongu možno naplno precítiť posvätnosť tohto miesta aj výnimočnosť obety mladých kresťanov. V blízkosti baziliky sa nachádza múzeum, ktoré zachytáva históriu ugandských mučeníkov. Drevené sochy znázorňujú, ako odchytávali kresťanov na rôznych miestach a vliekli ich po zemi.
Ďalšie ukazujú ich väzenie v čase, keď čakali na výkon rozsudku smrti. Hoci najväčšia slávnosť sa koná každý rok 3. júna a sprevádzajú ju nádherné sprievody, spevy a tance, pútnici prichádzajú počas celého roka. Ako hovorí katolícky kňaz, otec Centurio Olaboro (62), miestni kresťania považujú ugandských mučeníkov za svojich predkov vo viere.
Učia sa od nich nezávislosti v myslení i poslušnosti voči Bohu. Na ich príhovor zažili mnohí zázračné uzdravenia i premenu života. Svätý Ján Pavol II. pri návšteve svätyne poukázal na to, že práve ich obeta sa stala semenom, ktoré „pomohlo pritiahnuť Ugandu a celú Afriku ku Kristovi“. Napriek ich mladému veku sa stali skutočnými zakladateľmi modernej Cirkvi v Afrike, ktorá preukazuje veľkú životaschopnosť.
KRESŤANSTVO V UGANDE
Prví misionári, ktorí prišli do vnútrozemia rovníkovej Afriky na územie dnešnej Ugandy, boli členovia Anglikánskej cirkvi v roku 1877. Francúzski katolícki misionári, ktorých prezývali Bieli otcovia, prišli o 18 mesiacov neskôr.
Obidve skupiny sa usilovali získať si priazeň kráľa Bugandského kráľovstva Mutesu, ktorý vládol dlhých 28 rokov a za tento čas posilnil postavenie kráľovstva ako najsilnejšieho v regióne. Jednou z jeho úspešných stratégií bolo otvoriť sa vonkajšiemu svetu. Krajina nadviazala obchodné styky s Arabmi zo Zanzibaru, s ktorými prišiel tiež islam so svojou vierou a pohľadom na svet.
Sám Mutesa bol najprv veľmi otvorený islamu, neskôr sa však začal cítiť ohrozený silnejúcim egyptským vplyvom a viac z politických ako náboženských dôvodov začal podporovať kresťanstvo. Učenie misionárov vzbudilo záujem mladých kráľovských pážat, ktoré začali navštevovať misie, zoznamovali sa s kresťanskou vierou a pripravovali sa na krst.
Po nečakanej smrti kráľa Mutesu nastúpil na trón jeho syn Mwanga, ktorý mal iba 18 rokov a nebol schopný zvládať komplikovanú politickú situáciu ani rivalitu medzi anglikánmi a katolíkmi. Navyše sa cítil ohrozený učením o Kristovi, kráľovi vesmíru.
Králi tradične vyžadovali úplnú poslušnosť od svojich poddaných. Začalo sa postupné prenasledovanie kresťanov, pri ktorom celkovo zahynulo okolo 200 ľudí. Po období prenasledovania sa viera šírila ďalej na všetky strany krajiny a ku kresťanstvu sa dnes hlási 82 percent obyvateľov Ugandy.