V misiách som doma

Peter Fidermak je veľmi aktívny človek. Jeho životným mottom je neustála služba v prospech druhých. A tak aj napriek veku, v ktorom si väčšina ľudí dopraje zaslúžený odpočinok, on po krátkej prestávke opäť odchádza do Ruska, aby ohlasoval Kristovo evanjelium a slúžil tým, ktorí to potrebujú.

Čo ho k tomu viedlo? „V Kaliningrade vo farnosti sv. Adalberta zomrel farár, u ktorého som bol kaplánom. Jeho posledná vôľa bola, aby ma pozvali naspäť, aby som ešte poslúžil, kým sa situácia neznormalizuje. Každý deň mi telefonovali z Kaliningradu a prosili ma, aby som prišiel,“ hovorí o svojich pohnútkach Peter Fidermak.

Hoci mu v Zuberci u farára Antona Tyrola bolo dobre, vnímal vo svojom vnútri, že sa musí vrátiť. „A tak som tu a znova slúžim,“ konštatuje. „Život je ako reťaz. Keď jedno ohnivko vypadne, reťaz sa roztrhne. Keď jeden milovaný kňaz zomrel, ľudia chceli mať aspoň druhého, ktorého tiež milovali a milujú,“ hovorí ďalej.

Misionári sa domov nevracajú

„Dodnes mi znejú v ušiach slová kardinála Jozefa Tomka, ktoré mi povedal počas pôsobenia v Cite, keď som mu po šiestich rokoch v misiách prezradil, že už som urobil dosť a môžem sa vrátiť na Slovensko. Odpovedal, že misionári sa domov nevracajú, ale v misiách umierajú.

Možno to znie tvrdo, ale je to veľká pravda,“ dodáva. Zároveň prezrádza, že v misiách je vlastne doma. Volajú ho otec Piotr, čo hovorí za všetko. Či deti, či starí, či mládež idú k nemu ako k dedovi, ktorý ich počúva a rozumie im.

„Chcem však ešte spresniť, že z misií som neodišiel, ale vyviezli ma, lebo som bol chorý. Mal som zápal chrbtice a zostal som ležať. Na Slovensku ma postavili na nohy a to bol tiež Boží signál, že sa mám vrátiť na svoje pole,“ vysvetľuje Peter Fidermak.

Ľudia potrebujú pozornosť, čas a najmä srdce

Poslednou ruskou zastávkou misionára Petra Fidermaka je Kaliningrad, kde pôsobí od roku 2017 ako kaplán. Na túto službu má dekrét od arcibiskupa Paola Pezziho z Moskvy.

Jeho povinnosti sú čisto pastoračné: spovedať, slúžiť sväté omše, krstiť, pochovávať a kázať. Vedie tiež biblický krúžok, ktorý sa stretáva každú stredu. Spoločne meditujú o prečítanom Božom slove a vymieňajú si svoje skúsenosti.

Koľko času plánuje ešte stráviť v Rusku? „Toľko, koľko bude Pán Boh chcieť. Už si nerobím nijaké plány. Moji milí veriaci hovoria, že keď si človek robí plány, Pán Boh sa usmieva,“ hovorí Peter Fidermak a tiež sa usmeje. „Náš život je v jeho rukách,“ dodáva.

Vo farnosti majú ľudí všetkých vekových kategórií a stavov – od univerzitných profesorov až po bezdomovcov. Každému sa snažia dávať to, čo potrebuje, no najmä pozornosť, čas a srdce. „Pre mňa je najdôležitejšia služba zmierenia. Pred svätou omšou vždy sedím v spovednici. A som prekvapený, ako sú ľudia za to vďační.“

Peter Fidermak ďakuje Pánu Bohu za zdravie, za silu a za všetko, čo mu dáva. „Vďačnosť – to je sila, ktorá otvára naše srdce k Bohu, k ľuďom a nám dáva radosť. Byť milovaný a obdarovaný – to je to, čo potrebuje každé ľudské srdce,“ prezrádza na adresu svojej misijnej pastoračnej služby.

Kňaz, ktorý staval kostoly

Na Slovensku je Peter Fidermak známy aj ako kňaz, ktorý staval kostoly. Táto vášeň pre stavbu Božích domov sa u neho naplno prejavila i v Rusku. Vďaka jeho pričineniu vyrástli dva kostoly v Rusku – v Irkutsku a v Cite – a jeden v azerbajdžanskom Baku.

Zrekonštruovaný bol chrám v Tule a kaplnky v Krasnoznamensku, v Slavsku a v Nesterove. „V misiách však nie je najdôležitejšie stavať kostoly, ale byť tu pre ľudí. Sú dva rôzne spôsoby života – byť a mať. Byť nás priväzuje k Bohu a k ľuďom, mať k matérii,“ vysvetľuje.

Za 24 rokov sa dá zažiť všeličo. Príhody vážne, humorné, také, ktoré ostávajú na celý život. Každý je jedinečný a výnimočný. Peter Fidermak hovorí, že sa vždy čuduje, ako Boh pôsobí v dušiach ľudí.

Misie sú náročné, no krásne

„Keď som bol farárom v katedrále v Irkutsku, mal som tam miništrantov. Čítali sme si slovo života aj komentáre k nemu a potom sme sa snažili žiť podľa neho celý mesiac. Urobil som pre chlapcov bar, aby si mohli prísť spraviť čaj alebo niečo zajesť, keď pôjdu zo školy, aby sa spolu porozprávali a budovali naozaj rodinné vzťahy,“ spomína Peter Fidermak.

„Ja som vtedy fajčil a hovoril som im, aby sa túto hlúposť odo mňa nenaučili,“ prezrádza s úsmevom, „povzbudzoval som ich, aby sa dobre oženili, vychovali veľa detí, a keď už bude katolicizmus u nich v génoch, poslali svojich synov za kňazov.

No neposlúchli ma,“ smeje sa Peter Fidermak, „dvaja išli k verbistom a jeden k salvatoriánom. Je pre mňa zázrak, ako Boh pôsobí v srdciach ľudí.“

Čakajú ľudskosť a úprimnosť

Podľa Petra Fidermaka je pohľad na život kňazov zvlášť pre mládež v Rusku veľmi dôležitý. Nečakajú od nich svätosť, ale ľudskosť a úprimnosť. A to sa dá len vtedy, ak je Boh pre misionára tou cennosťou, pre ktorú sa oplatí žiť, trpieť, pracovať i zomrieť.

„Na misijnej činnosti je najkrajšie to, že ja hriešnik môžem pomáhať ľuďom stať sa svätými. A najťažšie je to, že ja som sa svätým ešte nestal,“ konštatuje a dodáva, že cez svätých Boh pôsobí oveľa silnejšie na obrátenie ľudí ako cez priemerných.

Má v misiách čas na záľuby? Hovorí, že ho má toľko, koľko chce. Najradšej pozerá skoky na lyžiach a rád číta knihy, pretože múdrosť iných ho napĺňa múdrosťou. Relaxom pre neho je tiež pustiť si ľudové piesne a spievať si ich spolu s interpretmi.

A keď je dobré spoločenstvo, rád diskutuje na rôzne témy. „Cibrí to rozum aj ruský jazyk,“ hovorí, „vedieť dobre sformulovať myšlienku je veľmi dôležité, aby som presvedčil partnera. Jasnosť v myslení pomáha odhaľovať lož.“