Vianočná realita rodín na úteku

Niektorí mohli ostať vo vlastnej krajine, no nemôžu sa vrátiť domov, pretože oň prišli. Iní museli putovať omnoho ďalej, aby našli bezpečné miesto, kde čakajú, čo sa stane ďalej. Ich príbehy sú rôzne. Libanon poskytuje útočisko približne 1,5 miliónu utečencov zo susednej Sýrie, do ktorej sa túžia vrátiť.

Medzi nimi je množstvo mladých rodín. Niektoré deti nepoznajú svoju rodnú krajinu a nespomínajú si ani na pokojné Vianoce. Už dávno sa stali utečencami. Rodičia ich však vedú k vďačnosti a kresťanskej nádeji. Rodina Basmana Abbouda je na úteku od roku 2012.

„Nevzali sme si so sebou nič, náš dom sme opustili iba v tom, v čom sme boli oblečení,“ spomína Basman. Dozvedeli sa o pomoci biskupstva v libanonskom Zahlé.

Našli tam ubytovanie i skromné živobytie vďaka práci, o ktorú však prišli pre pandémiu – a tak sú stále odkázaní na podporu programu sv. Jána Milosrdného, kde sa môžu stravovať v takzvanej polievkovej kuchyni.

Basmanov syn Majid sa teší na Vianoce, hoci je to i ťažký čas: „Stal som sa utečencom ako malý Ježiš, ktorý musel utekať spolu so svojimi rodičmi.

Niekedy sme smutní a túžime po domove. Poplačeme si, keď nám otec hovorí, že sme predtým mali pekný a svetlý dom, že kostol bol vianočne vyzdobený a vítal každého. Teraz nemáme nič.“

Odkázaní na pomoc rehoľníkov

V Sýrii ostali najmä starí a chorí, ktorí utiecť nedokázali. Argentínsky misionár Hugo Alaniz, ktorý je kňazom už 25 rokov, v rozhovore pre pápežskú nadáciu ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi vysvetľuje, že boje v Aleppe sa síce skončili, ale humanitárna situácia sa nezlepšila.

„Podľa mojich odhadov potrebuje štvorčlenná či päťčlenná rodina mesačne na život 350 až 400 dolárov, priemerný príjem je však maximálne 25 dolárov. Inými slovami, rodiny nežijú, ale živoria. To je pre ne mimoriadne ťažké,“ vysvetľuje Hugo Alaniz.

Podľa jeho slov sa misionári usilujú zmierniť ťažkú situáciu starých a chorých ľudí: „Keďže sú veľmi osamelí, navštevujeme ich a zisťujeme, čo najviac potrebujú.“ Moufida Jalloufová s manželom prišli do Aleppa humanitárnym koridorom zo severu Sýrie, keďže v ich oblasti ešte zúria boje.

Stali sa tak utečencami vo vlastnej krajine, takzvanými vnútornými vysídlencami. Moufida si spomína, ako ozbrojené islamistické skupiny vnikli do ich dediny: „Pripravili nás o živobytie, peniaze i dom. Keď sme išli von alebo do kostola, museli sme nosiť oblečenie, ktoré nás zahaľovalo od hlavy po päty.

Zakázali nám zvoniť na kostolnom zvone, ale my sme sa naďalej modlili.“ Argentínsky kňaz Hugo Alaniz vidí v súčasnej pomoci veľkú úlohu: „Prví kresťania pochádzali z tohto regiónu – zo Sýrie, z Palestíny, Jordánska, dnešného Izraela.

V sýrskom meste Homs zostali, podobne ako v iných častiach skúšanej krajiny, už iba chorí a starí ľudia. Snímka: profimedia.sk

Pomôcť kresťanom na Blízkom východe je podľa môjho názoru záväzok pre nás ako Cirkev. Nielen pre dôležitosť Svätej zeme, ale aj preto, lebo im vďačíme za to, že sme spoznali posolstvo evanjelia.“ Utečenci sú aj v ďalších častiach sveta.

V Mozambiku trápia provinciu Cabo Delgado útoky islamistických extrémistov od roku 2017. Takmer milión ľudí z oblasti doslova vyhnali. Chico je jedným z nich. Jeho syna násilne sťali teroristi. Spolu s manželkou sú však oddelení aj od svojich ďalších štyroch detí.

Útočisko našli v meste Pemba, kde spávajú pod igelitom. Vďaka mikroúveru a pomoci miestneho misionára môžu predávať mydlo. Vznikla tam aj podporná skupina, ktorú vedú dve rehoľné sestry, psychologičky. Načúvajú traumatizovaným vyhnancom.

Prvým krokom pri liečení rán je totiž hovoriť o prežitej bolesti. Ako však sláviť Vianoce v takejto životnej situácii? A čo teraz znamenajú Vianoce pre Chica? „Vianoce znamenajú znovuzrodenie. Obnovenie odvahy a sily. Znamenajú príchod Pána Ježiša Krista.

Sú oslavou ľudskosti. Treba prijať trpiacich. Byť s rodinou a priateľmi. Deliť sa o malé veci. Sláviť sviatky spoločne. Nasýtiť hladných. Zaodieť nahých. Choďte za svojím susedom a vypočujte ho. Darujte mu niečo. O tom sú Vianoce,“ hovorí Chico.

Nadprirodzená nádej

Boh, ktorý prišiel na svet, nám ukázal nádej aj v náročných situáciách: ako dieťa v maštali, ako chlapec na úteku s rodičmi, ako prenasledovaný a nenávidený pre svoje učenie. Ako umučený a mŕtvy, ktorý vstal, lebo svoj život podriadil Láske.

Aj pápež František nás pri návšteve v Šaštíne pozval k účasti na kríži: „Toto je dôkaz súcitu: zostať pod krížom. Zostať s tvárou plnou sĺz, ale s vierou človeka, ktorý vie, že vo svojom Synovi Boh premieňa bolesť na radosť a víťazí nad smrťou.

Bratia a sestry, viera, ktorá nie je abstraktná, ale pobáda nás vcítiť sa a byť solidárnymi s núdznymi. Táto viera, podľa Božieho štýlu, pokorne a bez rozruchu odstraňuje bolesť sveta a zavlažuje spásou brázdy dejín.“