Vo svojom srdci nosia Slovensko

Do programu je zapojených 21 seminárov v sedemnástich afrických krajinách ako Benin, Pobrežie Slonoviny, Burkina Faso, Čad, Burundi či Togo. Tisícky seminaristov a mladých kňazov tak budú nosiť Slovensko v srdci po celý život.

SEDEMNÁSŤ ROKOV

 V Európe sú rozšírené predsudky, že v Afrike mladých mužov kňazstvo láka predovšetkým preto, aby si zlepšili svoj spoločenský status.

Skutočnosť je však taká, že kým na Slovensku trvá kňazská formácia šesť rokov, v Afrike to môže byť až sedemnásť. Navyše je denný režim v afrických seminároch veľmi prísny, takže dlhoročnú formáciu zvládnu len mladí muži, ktorých povolanie je naozaj úprimné.

„Keď som mal jedenásť rokov, vstúpil som do malého seminára, kde som strávil osem rokov. Potom nasledoval rok prípravného propedeutického seminára, tri roky filozofie, rok pastoračnej praxe a štyri roky teológie,“ opisuje svoj dlhoročný proces formácie novokňaz Jean Dassi.

„Štyri roky trvá len záverečná etapa kňazskej prípravy – štúdium teológie. Cez program adopcie podporujeme seminaristov v Afrike iba počas týchto posledných štyroch rokov ich štúdia, keďže to sú už zrelí kandidáti, z ktorých sa väčšina stane kňazmi,“ vysvetľuje koordinátorka programu Adopcia seminaristov Lucia Jemalová.

Bohoslovec Constant Komi Gbafa vtipne poznamenáva, že dlhoročnú formáciu v seminári vlastne vníma aj ako deformáciu.

„Predtým, ako som vstúpil do seminára, som mal svoj vlastný život a rôzne návyky. Zrazu som musel všetko zmeniť a začať vstávať skoro ráno, veľa študovať a ešte viac sa modliť. Na to si človek nedokáže zvyknúť hneď, prichádza to postupne, ako plynú roky v seminári. Ďakujem Bohu, že zatiaľ sa mi darí deformovať svoj starý život, aby som sa raz mohol stať dobrým kňazom.“

PRIATEĽSTVO S JEŽIŠOM

Seminarista Paul Adjamagbo vníma kňazstvo predovšetkým ako priateľstvo s Ježišom. „To je dôležitejšie ako všetky ostatné aktivity a činnosti. V tomto vzťahu môžem čerpať silu lepšie slúžiť Božiemu ľudu. Bez lásky k Ježišovi, bez spojenia s Kristom by bolo ťažké stať sa dobrým pastierom stáda, ktoré nám Pán zveril.“

V kostole Seminára sv. Jána Pavla II. v Togu sa bohoslovci stretávajú na modlitbách trikrát do dňa. A keď 150 mladých mužov začne spievať žalmy po francúzsky, idú z toho zimomriavky. Riaditeľovi Pápežských misijných diel Ivanovi Kňazemu to pripomenulo jeho seminárne časy v Bratislave, kde koncom totality študovalo 450 bohoslovcov.

„Program majú náročnejší, ale sála z nich radosť. Keď hrajú futbal, všetci vrátane formátorov sú na ihrisku. Potom spievajú, modlia sa, každý deň hodinu pracujú, sami si ručne perú a žehlia svoje biele reverendy. Aj takto sa pripravujú na to, čo ich čaká neskôr vo farnosti.“

Hoci seminár nepripraví mladých mužov na všetky neskoršie výzvy, dôležité podľa Ivana Kňazeho je, aby si uvedomovali, že sú spolu ako bratia a živá viera im pomôže prekonať všetky prekážky, ktoré ich ako kňazov v budúcnosti postretnú.