Voda je v Samburu prvým krokom evanjelizácie

Charizmou jarumalcov je ísť tam, kam iní nechcú ísť a venovať sa primárnej evanjelizácii. Tvrdíte, že prvým krokom tunajšej evanjelizácie je voda. Ako to myslíte? 
Nielen evanjelizácia, ale doslova všetko sa tu začína vodou. Bez vody nemôžeme robiť žiadnu aktivitu – náboženskú ani projektovú. Ježišova skúsenosť bola skúsenosť delenia sa o vodu života a nás pozýva robiť to isté.

Fyzickú ani spirituálnu hodnotu vody si často neuvedomujeme, vodu máme totiž bez námahy. Cez úsilie o získanie vody vnímam aj úsilie o dušu.

Môžem sa pokúsiť vysvetliť hodnotu vody, ale kým si človek nevezme dvadsaťlitrové bandasky, aké nosia tunajšie ženy, a nepôjde osem kilometrov peši po vodu a potom späť, nepochopí naplno jej hodnotu.

Pre nás je kvapka vody ničím, hodnotu má pre dievčatá a ženy, ktoré nesú svoje ťažké bandasky tak opatrne, aby ani kvapku zbytočne nestratili. Prvým krokom, ako začať prácu s miestnou komunitou je pomôcť jej zlepšiť prístup k vode.

Či už je to vrt, plytká studňa, vodná nádrž na zber dažďovej vody alebo na zachytávanie povrchovej vody – voda je tu prvým krokom evanjelizácie – aspoň ja to tak cítim.

Aký je vzťah Samburov k Bohu?
Táto kultúra je veľmi spirituálna. Veria, že Boh je medzi nimi prítomný v ich každodenných aktivitách. Veria v jediného Boha, ktorý je osobným Bohom – nie dažďom, stromom či horou. Ich meno pre Boha je Nkai.

Keď sa lúčia, hovoria: Chomo tenebo Nkai – Choď s Bohom. Keď idú spať: Tepero tenebo Ngai – Odpočiň si s Bohom. Podľa tradície dal Nkai všetky kravy aj zem Samburom.

Byť misionárom je pre mňa životný postoj otvorenosti, delenia sa o to, čo mám a čím som. Keď sa na misiu pozriete z tejto perspektívy, uvedomíte si, že dávate aj dostávate.

Modlitby, volanie podobné spevu počujete z ich príbytkov už za svitania: Nkai, Nkai, Nkai, daj nám mier, Nkai Nkai, daj nám silu, NKai Nkai Nkai, daj mlieko naším kravám, Nkai NKai Nkai, daj nám vodu, NKai Nkai Nkai, ochraňuj naše deti.

Sú to veľmi úprimné modlitby z hĺbky srdca. Keď sem prichádzame ako misionári, musíme byť veľmi citliví a vnímaví, lebo táto kultúra je hlboko náboženská. Neprinášame sem Boha, ani nezasievame semeno viery.

Myslím, že to je omyl mnohých misionárov, keď hovoria, že zasievajú zrno, aby prišlo Božie kráľovstvo. Kto povedal, že my sme tí, čo majú siať? Boh tu bol dávno pred nami.

Čo teda pre vás znamená byť misionárom? 
Ježiš nás volá, aby sme išli zbierať úrodu. Žatva je veľká a robotníkov je málo. Pre mňa nie je misionársky život o zasievaní, ale o zbieraní úrody spolu s ľuďmi, s ktorými pracujem.

Takýto prístup nás robí pokornejšími. Sme v pokušení povedať: vybudoval som kostol, spravil som z týchto ľudí kresťanov, pokrstil som tristo detí. Pre mňa je dôležité pripomínať si, že pomáham pri žatve, že to nie je moja úroda.

Snažím sa to žiť v radosti a v spoločenstve s ľuďmi. Táto kultúra je zrelá a neuspejeme,  ak im prídeme dávať návody, ako žiť a ako zmeniť ich kultúru zo dňa na deň. Môžeme však rásť spolu s nimi a zlepšovať svoj životy spoločne.

Byť misionárom je pre mňa životný postoj otvorenosti, delenia sa o to, čo mám a čím som. Keď sa na misiu pozriete z tejto perspektívy, uvedomíte si, že dávate aj dostávate.

Misionárov, ktorí pracujú v kultúrach žijúcich ešte tradičným spôsobom života, často obviňujú, že ohrozujú kultúru. Ako sa na to pozeráte vy?  
Mám dobrého priateľa antropológa. Často sa vracia na našu misiu a je jedným z našich najväčších kritikov. Jeho prvá otázka vždy znie: Memo, ako si pokročil v ničení tejto kultúry?

Je to síce žart, ale vážne o tejto otázke diskutujeme. Máme odlišné názory a často sa nezhodneme, ale komunikujeme a usilujeme sa odpovedať na otázku, ako môžeme spolupracovať tejto komunite s rôznymi prístupmi.

Kultúra nie je niečo statické, vyvíja sa, mení, odpovedá na podnety zvonka a mení sa hlavne znútra. Svet sa mení a menia sa aj tradičné kultúry. Rešpektujem tradície, no súčasne vnímam to, že ľudia sú v nich občas uväznení.

Je tu veľa ťažkostí, na ktorých môžeme spoločne pracovať a zlepšiť ľudský život.

Rešpektovať kultúru pre mňa neznamená, že nebudem hovoriť o veciach, ktoré môžeme zlepšiť. Aj v mojej vlastnej kultúre sme mali kultúrne praktiky, ktoré boli proti ľudskej dôstojnosti a uvedomili sme si to.

Na druhej strane, má táto kultúra veľa dobrých vecí. Pre Samburov je bežné, že vám niekoho predstavujú a povedia: Toto je môj brat. Ale reálne je to brat bratranca bratanca jeho otca.

Je to veľmi široké chápanie spolupatričnosti a takéhoto brata vnímajú na rovnakej úrovni ako rodného brata. Samburovia majú omnoho hlbší cit a zmysel pre komunitu a ich komunitný život je veľmi pekný. Každý je súčasťou veľkej rodiny – klanu a v širokom chápaní aj rodiny Samburu ako národa.

Ktoré kultúrne praktiky by ste najradšej pomohli zmeniť? 
Nemôžeme súhlasiť s praktikami ako ženská obriezka. Musíme sa proti tomu postaviť, ale tak, aby sme sa nepostavili proti ľuďom. Je to o hľadaní riešení. Nemôžem ísť k starejším a povedať im: od dnes nebudete praktikovať ženskú obriezku. To je nemožné.

Vysmiali by ma a nič by som nedosiahol.

Ale môžem sa prihovoriť dievčatám, mladým ženám a ich matkám i niektorým mužom, ktorí sú pripravení počúvať. Náš katechéta Basili má štyri dcéry.

Najstaršia má 14 a je teda najvyšší čas, aby podstúpila ženskú obriezku. Rozhodnutie robí otec a viem, že na neho tlačia starejší z komunity aj jeho klan.

Povedal mi, že o tom rozmýšľal a rozhodol sa, že dcéra túto praktiku nepodstúpi. Je to veľké rozhodnutie. Podľa ich kultúry zostáva neobrezaná žena dieťaťom.

Nie je vhodná na vydaj, nezaslúži si rešpekt a nesmie mať deti. Ženská obriezka je v Keni ilegálna, ale v určitých kmeňoch sa stále praktizuje a iba občas niekoho potrestajú.

Menia to jednotlivci ako Basili. Získal iný pohľad a iné porozumenie aj cez prácu u nás v misii. Stretáva ľudí z iných krajín a kultúr, je konfrontovaný s inými názormi, otvárajú sa mu obzory.

Stretáva vzdelané úspešné ženy. Pomaly sa tak otvára ohrada z konárov a tŕnia, ktorá je nielen okolo ich tradičných obydlí, ale aj okolo ich spôsobu života. 

Ďalšou negatívnou praktikou v tomto kraji sú nájazdy. Skupina mladých mužov ide a ulúpi dobytok susednému kmeňu. Samburovia chodia k Turkancom a Pokotom a tieto kmene zas lúpia na ich území.

Samburovia to nenazývajú krádež. Hovoria, že si berú späť svoje zvieratá. Sami seba nenazývajú Samburu, ale Lokop – tí, ktorým patrí zem. Iné kmene však skomolili ich meno a nazývajú ich Loikop – vrahovia.

Táto oblasť je známa napätím a konfliktami medzi kmeňmi. Aké sú hlavné dôvody a ako vnímate tieto konflikty? 
Medzi kmeňmi Turkancov, Samburov a Pokotov bolo napätie odnepamäti. Typickým momentom pre konflikt sú nájazdy, v ktorých si navzájom kradnú dobytok.

To je náš pohľad, ale pre nich majú nájazdy omnoho širší kontext. Muž nie je mužom, pokiaľ sa neožení. Aby sa mohol oženiť, potrebuje kravy, ktoré dá rodičom budúcej manželky.

Rodičia synom nedajú dobytok, každý musí získať svoj vlastný. Samburovia veria, že všetok dobytok patrí im a idú dokázať, že sú silnými mužmi. Mužmi, o ktorých sa budú rozprávať príbehy.

Ich kultúra je orálna. Nemajú knihy, ani spísanú históriu. Skúsenosti a vedomosti si odovzdávajú v príbehoch. Sedia pod stromami a rozprávajú. Hoci dnes majú mobilné telefóny a facebook, kultúra rozprávania príbehov zatiaľ prežíva. Ktovie, možno o desať rokov to bude inak.

O čom hovoria? 
Pamätáte si tú generáciu, ktorá sa volala elkororoi? A poslucháči odovedia eeee, pretože vedia o čom je reč. Sú rozdelení do generácií. Elkororoi viedli nájazd až do oblasti Baragoi a za jediný deň priviedli 300 kráv.

Každá generácia túži byť súčasťou týchto príbehov, chcú, aby si ich ľudia pamätali.

Za napätím medzi kmeňmi je toho omnoho viac a médiá i my sami to veľmi zjednodušujeme, keď povieme, že sa navzájom zabíjajú pre kravy. Ostávame na povrchu.

Nehovorím, že nájazdy sú správna vec, ale snažím sa porozumieť, čo všetko je za tým a vyhnúť sa súdeniu z osobnej perspektívy. 

Dosah nájazdov sa zhoršil, keď túto historickú nevraživosť začali vyhrocovať politici. Politik príde k Samburom a povie: Dám vám zbrane, aby ste sa mohli brániť.

Slovník týchto ľudí používa slovo obrana, nikdy nepovedia útok. Veľmi dobre však vedia, že muži zbrane použijú na útok a lup dobytka. Je to veľký rozdiel, keď idú na lup s oštepom a keď idú s AK47.

Každá generácia túži byť súčasťou týchto príbehov, chcú, aby si ich ľudia pamätali.

S oštepom bude pár ľudí zranených, jeden možno zomrie. Je to smutné, ale to je normálne napätie v tomto kraji už veky. S AK47 zabijú mnoho ľudí. Lúpenie dobytka je súčasťou kultúry, zabíjanie žien, detí a ľudí, ktorí nemajú s lúpením nič spoločné je novou realitou a súčasťou manipulácie politikov, ktorí používajú kultúru proti kultúre.

V španielčine máme príslovie: Keď ideš na rybačku, rozvír vodu a nachytáš viacej rýb. Aj miestni lídri vedia, že ak komunity rozdelia, získajú viac pre seba. Keď vyhrotia napätie a vytvoria strach, ľudia im za prísľub mieru dajú hlasy vo voľbách.

Sledujú len vlastný zisk. Iní politici robia to isté v susednej turkanskej komunite. Synovia týchto politikov študujú na prestížnych školách v zahraničí a nie sú medzi mladými mužmi, ktorí tu zbytočne strácajú život.