Volajú ich Nazaretskí

Obyvatelia Izraela, ktorí hovoria po hebrejsky, nazývajú kresťanov Notzri, čo v preklade znamená Nazaretskí. V roku 2020 žije podľa izraelského Štatistického úradu v krajine 177-tisíc kresťanov. Ich počet sa navyše mierne zvyšuje, v roku 2011 ich žilo v krajine 158-tisíc.

Početne významnú komunitu tvoria takzvaní arabskí kresťania, teda Arabi, ktorí vyznávajú vieru v Krista. Väčšina z nich patrí k niektorej z východných cirkví. Pozoruhodné zastúpenie v krajine majú melchiti. V krajine žije aj početná skupina ortodoxných kresťanov a zástupcovia ďalších východných cirkví.

Dve rôzne slobody 
Napriek tomu, že kresťania tvoria len dve percentá populácie v krajine, väčšinou nepatria medzi chudobné skupiny obyvateľstva. Paradoxné je to najmä opäť pri porovnaní s inými krajinami Blízkeho a Stredného východu, kde sú kresťania nielen utláčaní zo strany štátu, ale patria aj k chudobným a menej vzdelaným vrstvám.

V Izraeli je situácia opačná. Podľa správy Štatistického úradu z roku 2011 mali arabskí kresťania väčšie platy ako moslimovia či židia. V priemere majú aj lepšie vzdelanie, 65 percent z nich má vyšší stupeň maturity, ktorý oprávňuje na štúdium na vysokej škole. Kresťanom sa v Izraeli skutočne darí relatívne dobre, najmä ak to porovnáme so situáciou kresťanov v okolitých krajinách – Egypte, Sýrii, Iraku, Afganistane. No problémy sa nevyhýbajú ani Izraelu.

„Sloboda praktizovať náboženstvo je jedna vec, sloboda svedomia je vec druhá. Kresťania môžu sláviť bohoslužby a rozvíjať život v komunitách. Sloboda svedomia znamená, že sa všetci členovia Cirkvi môžu slobodne vyjadrovať a ak by sa veriaci z iných náboženstiev rozhodli stať kresťanmi, majú na to právo.

No toto už je omnoho komplikovanejšie. Politika hrá vo Svätej zemi vždy dôležitú úlohu. Už len chcieť navštíviť nejaké miesto sa môže rýchlo stať politickou záležitosťou. Napríklad kresťania z Betlehema by sa radi išli pomodliť do Baziliky Božieho hrobu. To však často nie je možné, pretože na to potrebujú povolenie.

Je to vec náboženskej slobody, alebo je to len o politike, ak nedostanú povolenie navštíviť Boží hrob, pretože sú Palestínčania? Celé je to poprepájané,“ povedal v rozhovore pre pápežskú nadáciu ACN arcibiskup Pierbattista Pizzaballa.

Skúšaní kresťania 
Základ pre život kresťanov v krajine tvorí Deklarácia nezávislosti z roku 1948. Tá síce hovorí o Izraeli ako o židovskom štáte, no jasne stanovuje slobodu vierovyznania pre všetkých obyvateľov krajiny a zaručuje, že každý bude pred zákonom rovný. Samozrejme, papier znesie všetko. Ako teda vyzerá realita?

Prvú veľkú skúšku zažívali kresťania hneď po založení novodobého Izraela. Počas arabsko-izraelskej vojny v roku 1948 spočiatku čelili podobnej agresii zo strany štátu ako napríklad moslimovia. Niektoré kostoly boli vypálené, no premiér a zakladateľ štátu David Ben-Gurion veľmi skoro vydal jasné vyhlásenie, že kresťanom sa nemá ubližovať, ani keď sú Palestínčania.

Práve v predchádzajúcej vete leží jadro problému, ktorému kresťania, ale aj iné náboženstvá v krajine čelia. Izrael je multináboženská krajina, v ktorej je náboženstvo často len kartou v politickom či vo vojenskom konflikte. Aj v roku 1948 podľa všetkého kresťania spočiatku trpeli preto, lebo boli považovaní v prvom rade za Palestínčanov. Rozhodnutie chrániť ich bolo opäť skôr politické ako náboženské.

Okrem zložitej politickej situácie rastie v krajine aj počet nábožensky motivovaných útokov. Paradoxne, nie zo strany moslimov, ale zo strany radikálnych judaistických skupín, o ktorých existencii na Slovensku väčšinou ani nevieme.

Napríklad - ako informoval britský denník The Guardian v roku 2014 pred návštevou pápeža Františka - vandali vtedy posprejovali viaceré kostoly či domy kresťanov nápismi. Príslušníci týchto radikálnych skupín zas 20. júna 2019 pľuli na seminaristov, ktorí prechádzali s procesiou historickou časťou Jeruzalema.

„Podobné útoky sa dejú pravidelne. Nemôžem povedať, že by sa diali každý deň, no sú súčasťou nášho života,“ priblížil pre ACN biskup Giacinto-Boulos Marcuzzo, generálny vikár Latinského patriarchátu pre Jeruzalem a Palestínu.

Sú to teda politické hry a náboženský fundamentalizmus, ktoré sa snažia vytláčať kresťanstvo na okraj spoločnosti. Navyše - aj keď štatistika hovorí o priemerne vyšších platoch či vzdelaní - existujú rodiny, ktoré potrebujú základnú humanitárnu pomoc.

Nadácia ACN v regióne poskytuje pomoc najmä cez rozličné projekty zamestnanosti a cez poskytovanie omšových milodarov pre kňazov, ktorí ich potom vedia sami najlepšie použiť na pomoc konkrétnym členom komunity, ktorí to najviac potrebujú.