Vysokoškolská misia v Keni prináša ovocie

Tomáš Rusnák (prvý sprava) a Laco Bučko s chlapcami ulíc v Kisumu. Snímka: archív -LB-
Mnohé z rozvojových projektov sa uskutočňujú v spolupráci s partnerskými organizáciami, ako sú farnosti, rehole, vysoké školy a občianske združenia. Študenti z katedry misiológie sa zúčastňujú na týchto projektoch po celom svete v rámci svojej misijnej praxe. Občas ich stretávame na svojich cestách a je radosť s nimi pobudnúť a pracovať v teréne.
Takto to bolo aj počas mojej poslednej cesty do Kene v marci. Bolo pre mňa povzbudzujúce pozorovať pri práci Veroniku Kopernickú z magisterského stupňa, ktorá tri roky pracovala ako vedúca výživového projektu v hlavnom meste Nairobi.
Tento projekt už pätnásť rokov čelí detskej podvýžive v slumoch Mukuru, v štvrtiach pre najchudobnejších, kde ľudia žijú v plechových alebo hlinených chatrčiach. Veronika práve končila svoju misiu v Afrike a vracala sa na Slovensko, aby úspešne doštudovala program misijná a charitatívna práca.
Štafetu po nej prebrala Anastazia, ktorá sama žije v slume a je čerstvou absolventkou programu komunitnej sociálnej práce. Tento študijný program uskutočňuje v Nairobi Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v spolupráci s prestížnou Katolíckou univerzitou východnej Afriky.
Školská teória v praxi
Mojou úlohou bolo odskúšať a odpromovať 34 absolventov, ktorí boli oslobodení od študijných poplatkov. Jednou z podmienok prijatia na štúdium však bolo, aby pochádzali zo slumov alebo z chudobných vidieckych komunít a štúdium na inej vysokej škole by si nemohli dovoliť.
V štátnicovej komisii sedeli so mnou dvaja naši bývalí študenti. Ako učiteľ som mal veľký zážitok vidieť svojich žiakov v praxi: tých slovenských v africkej misii a tých afrických doma. Je to odmena, ktorú má asi každý učiteľ najradšej.
V Keni je hlavný stan vysokej školy pre tropické krajiny Afriky a je tam aj najviac humanitárnych a rozvojových projektov školy. Jednou z cieľových skupín sú deti a mladí na okraji slumov, ktorí sfetovaní ležia na trávnikoch alebo sa tackajú po uliciach.
Oblečení sú do špinavých zapáchajúcich handier, v ruke držia kus látky namočený v riedidle alebo fľašku žltého lepidla v ruke. To je často jediný majetok, ktorý majú. Fetujú, aby potlačili hlad a smäd; zabudli na to, že sú ľudia.
Charizmatický slovenský kňaz Ivan Ďuriš z Misijného centra Boha Otca v Nairobi a vyštudovaný kuchár so svojským humorom Tomáš Rusnák v meste Kisumu na brehu Viktóriinho jazera ich hľadajú, kŕmia, modlia sa s nimi a posielajú ich do školy. Niektorých si berú k sebe do útulku rodinného typu.
Sú to tí najchudobnejší a najodstrčenejší na našej planéte, ľudské trosky s otázkou a kúskom nádeje v očiach. Ivan a Tomáš sú pre nich otcami, bratmi, učiteľmi, vychovávateľmi, zdravotníkmi i duchovnými vodcami. Sú to misionári. Otec Ivan je aj vysvätený kňaz, ktorého chrámom sú ulice slumu Mathare.
Splnený sen o škole
Dária Kimuli z Topoľčian s manželom Nikodémom, tiež jedným z našich bývalých nairobských študentov, sú dlhoroční neúnavní bojovníci za vzdelávanie detí z afrických ulíc.
Najprv vybudovali Útulok sv. Kizita pre malých nairobských pouličných „fetošov“ v Mihangu, čo je okrajová štvrť Nairobi, neskôr komunitnú základnú školu sv. Filipa Neriho v Joske neďaleko Nairobi, najlepšiu v širokom okolí.
Do školy chodí 450 detí, z ktorých asi polovica býva na internáte. Mnohé z nich našli sociálni pracovníci na ulici a po dvojročnom rehabilitačnom programe v Útulku sv. Kizita ich dali do školy.
Deti sú zapojené do programu adopcie na diaľku, v rámci ktorého im dobrodinci zo Slovenska prispievajú na štúdium, stravu, školské pomôcky a základný zdravotnícky servis. Druhá časť detí dochádza do školy z okolitých vidieckych osád. K škole patrí aj malá klinika pre ľudí z okolia.
Takto vznikol udržateľný misijný vzdelávací, sociálny i zdravotnícky projekt. Dnes už v areáli školy stojí úplne nový pavilón, ktorý sa pripravuje pre strednú školu.
Pamätám sa, ako sme pred ôsmimi rokmi s Dáriou v kuchyni nairobského domčeka slovenskej misie snívali o tejto škole. Presvedčili sme kompetentných, aby dali projektu zelenú, zakúpili pozemok a sprostredkovali materiálnu pomoc. Potom prišla na rad húževnatá práca Dárie, Nikodéma a mnohých ďalších, no najmä Božie požehnanie.
Bez dobrovoľníkov by misijné a charitatívne projekty v Keni neboli také živé a efektívne. Tomáš a Veronika v Mukuru, Veronika a Janka v Malindi, Irenka v Muhuroni, Peter a Tomáš v Mathare a lekárska podpora Karin.
Keňa dnes. Smeje sa a zároveň krváca. Tancuje a plače. Ale má obrovskú vôľu žiť. Sme pri nich, a to im dáva nádej. Slovenská misia v Nairobi je znamením, že katedra misiológie má aj po dvadsiatich rokoch priestor na tejto krásnej modrej planéte.