Vždy som sa považoval za misionára

Vbúrlivých dejinách 20. storočia nezostal Vendelín Javorka stáť na jednom mieste, ale vydal sa na periférie sveta i viery. Jeho pôsobenie medzi emigrantmi v čínskych mestách Harbin (1934) a Šanghaj (1934 – 1939) či na Bukovine (1941 – 1945) nebolo len cestou do vzdialenej Ázie alebo na pohraničný ukrajinsko-rumunský vidiek. Stalo sa putovaním za človekom, službou jednote kresťanov a svedectvom o Kristovi uprostred nepokojného sveta poznačeného ideológiami, emigráciou a zápasom mocností.

Javorka nebol iba organizátor alebo intelektuál. Počas výsluchu po zatknutí sovietskou tajnou políciou NKVD v roku 1945 povedal jednoduchú, ale mimoriadne výrečnú vetu: „Vždy som sa považoval za misionára.“

V jednej vete sa koncentruje celý jeho život. Misia pre neho nebola epizódou, ale identitou. Nešlo o krátkodobé poverenie, ale o vnútorné presvedčenie, že kresťan je poslaný k druhým – aj do neistoty, rizika a nepriateľského prostredia.