Aj bezpečný výstup má kritické chvíle

Na výstup ste si vybrali náročnejšiu trasu. Prečo?

Na Mont Blanc idú dve výstupové trasy. Jedna je z francúzskej a druhá z talianskej strany – chodí ňou menej ľudí a to bol aj jeden z dôvodov, prečo sme si ju vybrali. Druhý dôvod bol jednoduchý – peniaze. Ťažšia cesta je finančne menej náročná. Už len skutočnosť, že chata, ktorá človeka čaká po ceste, stojí polovicu toho, čo chata z Francúzska. Aj kempingy v Courmayeuri sú výrazne lacnejšie.

Talianska trasa má aj názov pápežská cesta.

Áno, je pomenovaná po pápežovi Piovi XI., ktorý zdolal Mont Blanc presne touto cestou. Respektíve, ako som sa dočítal z historických zdrojov, nezdolal ju ako výstupovú, ale zostupovú. Nebol úplne prvý, ale bol jeden z prvých, čo touto trasou zostúpil z vrcholu Mont Blanc do talianskeho Courmayeuru.

Mohol by si nám ju priblížiť?

Prvá vec, ktorú by som spomenul, je, že sme sa riadili aplikáciou mapy.cz a mysleli sme si, že môžeme ísť hocijakou skratkou, ktorú na mapách nájdeme. Teraz však odporúčam nedržať sa skratiek ani máp, ale pozrieť si oficiálne blogy, ktoré o výstupovej trase na Mont Blanc píšu. Cesta sa začína v údolí formovanom ľadovcom Miage. Človek najskôr prejde cez rieku a dostane sa k morénam ľadovca, ktoré treba prejsť vrchom. Občas sú tam príkre svahy, takže naozaj si treba pozrieť, kadiaľ ide cesta oficiálne podľa sprievodcov. Ďalej sa postupuje v údolí tohto ľadovca. Síce ho nevidieť, pretože vidieť len kamene a skaly, ale viete, že ho máte pod nohami. Na niektorých miestach môže byť pod vami aj tridsať metrov ľadu a snehu. Ďalej vás čaká ferrata, ktorá je ohodnotená písmenom B. Ale nie je to ferrata v klasickom zmysle, skôr zaistená cesta s reťazami a stúpačkami. Nikto na nej nenosí ferratovú výbavu a všetci tam chodia len s vybavením, ktoré potrebujú na Mont Blanc. Je to ale náročnejšia trasa s exponovanejším terénom. Z tejto ferraty sa potom dostanete na chatu Gonella a za chatou sa nachádza ďalší ľadovec Dôme. Keď človek prejde ľadovcom, dostane sa na hrebeň, kde sa pápežská cesta spája s cestou z francúzskej strany. Odtiaľ to už je na Mont Blanc len kúsok, no časovo ešte dosť dlho.

Pri výstupe sa treba pravidelne posilňovať a piť dosť vody, ktorá sa vo vysokých polohách získava topením snehu.

Spomínal si skratky, akú ste s nimi mali skúsenosť?

Rozhodli sme sa ísť skratkou, lebo sme si mysleli, že si cestu skrátime o jeden kilometer. Prišli sme však k príkremu svahu morény ľadovca Miage a zrazu sme mali pod sebou asi tridsať až štyridsať metrov kolmej sutiny, po ktorej sa nedalo ísť. Museli sme sa vrátiť a trvalo nám to dlhšie, ako sme plánovali.

Na chatách, kde ste prespávali, podávali raňajky o polnoci a ľudia po nich začali stúpať na vrchol. Aký je na to dôvod?

Všeobecné pravidlo na horách je, že treba vyrážať čo najskôr, pretože najčastejšie ráno a doobeda býva stabilné počasie a poobede bývajú buď búrky, alebo silnejší vietor. Zároveň sa stáva, že keď poobede svieti slnko, ľadovec sa topí najrýchlejšie, celý sa posúva a otvárajú sa nové trhliny. To zvyšuje riziko celej expedície a samotná turistika je nebezpečnejšia, pretože človek môže skĺznuť do trhliny, ktorá sa práve otvorila.

Išlo v rámci vašej skupiny niekedy aj o život?

Išli sme celkom bezpečne, ale povedal by som, že áno. Na niektorých miestach som sa naozaj bál. Napríklad keď sme preskakovali trhlinu, ktorá bola asi meter široká. Prvého sme teda pustili Mareka, ktorý bol najľahší. Preskočil ju, zachytil sa cepínom a urobil tam nejaké bezpečné stanovisko. Potom sme to preskočili aj my s Martinom.

Takže Marek bol obetný baránok?

Áno, ale našťastie mal dvoch chlapov, ktorí ho istili na lane. Takže aj v prípade pádu by sme ho chytili a vytiahli.

Existujú na takéto istenie pravidlá?

Za bezpečný výstup sa považuje, ak sú na lane aspoň traja a viacerí ľudia. Z jednoduchého dôvodu. Pokiaľ sú na lane dvaja a jeden spadne do trhliny, druhý má len svoju protiváhu a je veľká pravdepodobnosť, že ho ten, čo spadol, stiahne so sebou. Ak sú traja a spadne jeden, rozdelenie jeho váhy sa zmenšuje na polovicu a to sa už považuje za veľmi bezpečné.

Sú aj nejaké ďalšie základné princípy, ktorých sa má vysokohorský turista držať?

Áno, najmä už spomínaný, že na turistiku treba vyrážať skoro ráno. My sme to nedodržali a trochu sme tým riskovali. Ďalšie pravidlo vo vysokých nadmorských výškach je, že netreba začínať zhurta, treba si šetriť sily a zhlboka dýchať. Pokiaľ náhodou niekto nevládze, treba zastať a vydýchať sa. Znižuje sa tým riziko výškovej choroby. Potom sú už len klasické odporúčania, že treba piť veľa tekutín a jesť, aj keď človek nemá na nič chuť.

Čo sa týka tekutín, dodržiavali ste to?

Snažili sme sa, až pokým sme sa nedostali nad bod mrazu, kde už vlastne netečie pitná voda ani potôčiky. Všade naokolo je len ľad a sneh. Práve stadiaľ máme novú skúsenosť, pretože sme si museli nabrať sneh, roztopiť ho a piť. Je to časovo náročný proces. Uvedomili sme si, že by bolo lepšie, keby mal každý vlastnú nádobu s varičom a vedel by si zabezpečiť pitnú vodu pre seba sám. S jednou nádobou nám každý liter trval hodinu. Najskôr sme sneh roztopili a potom ešte prehnali cez filter, aby sme odstránili baktérie.

Výška Mont Blancu je 4808 m n. m. Bolo to už citeľné?

Jednoznačne áno. Je tam riedky vzduch a človeku sa veľmi ťažko dýcha. Samotný výstup je potom strašne zdĺhavý, pretože hoci by sa dalo ísť rýchlejšie, po piatich svižnejších krokoch zostane človek extrémne zadýchaný. Spanie bolo v tomto zmysle taktiež náročnejšie. Prvú noc, ktorú sme spali na chate Gonella vo výške približne 3100 m n. m., sa ešte spalo príjemne. Druhú noc sme však spali v núdzovej nocľahárni, ktorá je vo výške 4300 m n. m. a to už bol veľký problém. Vzduch je už naozaj riedky a mali sme jemné príznaky výškovej choroby, preto som nemohol zaspať.

Cepíny hore! Výstup sa podaril a bolo to úžasné.

Obmedzila výšková choroba váš výstup?

Našťastie to nebolo také kritické. Ale trpeli sme nedostatkom kyslíka a mali sme príznaky jemnej migrény. Mali sme so sebou aj nejaké lieky, no môže byť kritické požiť ich. Bolesť hlavy je napríklad prirodzený signál, že treba spomaliť, zastaviť sa, vydýchať sa. Ak by sme to utlmili umelými prostriedkami, o prirodzených signáloch tela by sme nevedeli.

Na vrchol ste sa nakoniec dostali. Ako by si opísal posledných pár metrov výstupu?

Bol to boj s kyslíkom a aj s veľmi silným vetrom. Niekedy nás nárazy hodili na sneh, museli sme si kľaknúť, zachytiť sa cepínom a vyčkať, kým náraz ustane. Inak to ale bolo úžasné. Výhľady naokolo boli krásne, napríklad inverzia, ktorá bola nad Talianskom, a super viditeľnosť, ktorá bola na švajčiarskej a francúzskej strane. Mňa najviac oslovil švajčiarsky Matterhorn, ktorý som rozoznal v momente, keď sme vyšli na vrchol. Veľmi ma to nadchlo a potešilo, rád by som ho tiež niekedy zdolal.