Aj svätci mali domácich miláčikov

Možno ťa poteší správa, že psy, mačky a iné zvieratá patrili i do života viacerých známych svätých. Lásku k zvieratám síce nemôžeme nadraďovať nad lásku k ľuďom, nikto však nepovedal, že sa z nich nemôžeme zdravo tešiť. Zmienku o vernom psom priateľovi nájdeme dokonca aj v Biblii.
Mária Bilá 30.07.2020
Aj svätci mali domácich miláčikov

Mačky sa tešili obľube u viacerých svätcov. Majú dokonca aj svoju vlastnú patrónku. / Ilustračná snímka: profimedia.sk


Existuje tiež celosvetová nezisková organizácia Catholic Concern for Animals (Katolícka starostlivosť o zvieratá), ktorá sa snaží ovplyvniť politiku, médiá a verejnú mienku, aby zmenili spôsob, ako sa ľudská spoločnosť správa k zvieratám. Napríklad pri pohľade na fotku psov, ktoré sú natlačené v klietkach doslova ako sardinky a určené na konzumáciu v Číne a na „mäsové festivaly“, bude nielen citlivejším povahám jasné, že v tejto oblasti máme ako ľudstvo naozaj ešte rezervy.

Organizácia je aktívna na sociálnych sieťach a má aj svoj web, kde medzi iným nájdete celý zoznam svätcov, ktorých náklonnosť k zvieratám bola všeobecne známa. Týmto webom sme sa inšpirovali aj pri zostavovaní nášho krátkeho zoznamu.


Ani muche neublížil

Často sa o vzťahu k zvieratám (a stvorenstvu vôbec) hovorí najmä v súvislosti so sv. Františkom Assiským. Menej známe je, že podobne pozitívny vzťah k zvieratám mal aj patrón humoru sv. Filip Neri. Dobrovoľne prijal vegetariánstvo a raz v mäsiarstve nahlas povedal, že keby všetci boli ako on, nezabíjali by zvieratá. Svojho gurmánskeho svetonázoru sa držal napriek tomu, že v jeho oratóriu boli vďační za každé jedlo. Oslobodzoval vtáky chované v zajatí, dokonca nezabíjal ani muchy, ktoré radšej vyhadzoval z okna, a na slobodu púšťal aj chytené myši.

Raz ho navštívil priateľ, ktorý si so sebou doviedol malého psa, menom Capriccio. Filip si ho vzal do náruče, hral sa s ním, a keď sa so psíkom majiteľ vrátil domov, psíča utieklo späť k Filipovi. Niektoré verzie hovoria, že svätec psa „ukradol“ kardinálovi. Capriccio slúžil sv. Filipovi aj ako „výchovný prostriedok“ – keď ho navštívili bohatí aristokrati, „nútil“ ich ísť so psom na prechádzku, aby sa naučili pokore.


So zvieratami býval v cele

Sv. Martin de Porres (1579 – 1639) patril k dominikánom, u ktorých spravil rozruch nielen vďaka extázam pri rozjímaní, ale aj tým, že sa vedel rozprávať so zvieratami. Dokázal vraj napríklad vyhnať hlodavce z každého príbytku, kde by chceli spraviť škodu. Sám býval so psom, s mačkou, vtákom a myšou. Dokonca si vymyslel prezývku „čierny pes“, čo bola slovná hra odkazujúca na jeho pôvod (bol synom čiernej otrokyne a bieleho otca) a dominikánsku rehoľu (po latinsky sa dominikáni nazývajú domini canes, teda „psi Pána“).


Patrónka mačiek

Vedel si, že mačky majú svoju vlastnú patrónku? Je ňou u nás málo známa svätica Gertrúda z Nivelles (628 - 659). Táto rehoľníčka vyrástla v šľachtickej rodine. Jej otec bol natoľko významný, že raz hostil samého kráľa, ktorý chcel Gertrúdu vydať za istého vojvodu. Ona však odmietla s tým, že nechce žiadneho pozemského muža, ale Ježiša Krista. Po rôznych peripetiách a najmä po otcovej smrti sa však dievčina mohla – aj s pomocou matky – plne venovať tomu, k čomu ju tiahlo srdce.

Keďže bola očividne veľmi žiadaná (alebo jej majetok?), matka jej oholila hlavu a nariadila výstavbu kláštora, kde sa s Gertrúdou uchýlili. Svätica pomáhala zakladať kostoly, nemocnice a bola veľmi láskavou hostiteľkou, ktorá mala dvere otvorené pre všetkých ľudí – i pre zvieratá. Vraj bola veľmi milá k mačkám, ktoré sa potulovali okolo kláštora. Okrem jedla ich zahŕňala svojou náklonnosťou. Práve preto sa stala populárnou najmä v 15. storočí, keď Európu trápil čierny mor prenášaný hlodavcami, proti ktorým najúčinnejšie bojovali práve mačky.


Zachránil ho pes

V Biblii máme zmienku o chudobnom mrzákovi Lazárovi, ku ktorému „len psy prichádzali a lízali mu vredy“ (Lk 16, 21). Niečo podobné zažil aj sv. Rochus. Keď prišiel o rodičov, rozdal ich majetok a ako chudobný pútnik šiel do Ríma. V tom čase sa už Európou šíril mor. Pri starostlivosti o nakazených ochorel aj svätec. Zoslabnutý sa usídlil v akejsi lesnej chatrči, kde čakal na smrť – Boh sa však o neho skutočne zázračne postaral. Každý deň za Rochusom prichádzal pes, ktorý mu doniesol chlieb – a tak to bolo, až kým celkom nevyzdravel. Ťažko povedať, či táto historka má legendárny alebo reálny základ – sv. Rochusa však umelci často zobrazovali práve so psom.


Tobiáš a jeho pes

V slovenských rozprávkach sa často vybral mládenec „na skusy do sveta“. Väčšinou bol zo skromných až chudobných pomerov, ale vďaka svojmu vnútornému bohatstvu, odvahe, ale aj pomoci dobrých bytostí či ľudí prekonal rôzne prekážky, zabil nejakého toho draka či inú zlú bytosť, oslobodil a získal si svoju princeznú.

Podobný príbeh nájdeme aj v Biblii. Jeho hrdinom je mladý Tobiáš, ktorý tiež išiel s otcovým požehnaním do sveta, tiež mal v oku krásnu devu – Sáru, a keď ju chcel získať, musel poraziť zlého démona, pričom mu od začiatku jeho cesty pomáhal spoločník, z ktorého sa nakoniec vykľul archanjel Rafael.
V tomto príbehu však nájdeme ešte jednu „perličku“ – do sveta nešiel Tobiáš iba s anjelom. „Aj pes bežal s nimi a sprevádzal ich“ (Tob 6, 1). Dokonca ho tento pes sprevádzal aj na ceste domov (Tob 11, 4). Možno táto skutočnosť pôsobí úplne neutrálne – až kým si neuvedomíme, že dej je situovaný na Blízkom východe, kde psy nemali až takú dobrú reputáciu a rozhodne sa nechovali ako domáce zvieratá.

Ako to vidí katechizmus

„Človek sa má k zvieratám ako Božím tvorom správať láskavo a má sa vyhýbať prehnanej láske k nim, ako aj bezohľadnému využívaniu (2416 – 2418, 2456 – 2457). Zvieratá sú Božím stvorením a sú obdarené citom. Preto je hriechom týrať ich, nechať trpieť a bez príčiny ich zabíjať. Človek však nesmie nadraďovať lásku k zvieratám nad lásku k ľuďom.“

Youcat - Katechizmus pre mládež, článok 437