Aj vďačnosti sa môžeme naučiť

„Smilstvo a akákoľvek nečistota alebo lakomstvo nech sa ani len nespomenú medzi vami, ako sa patrí na svätých, ani mrzkosť, ani hlúpe reči a neprístojné žarty, lebo to sa nesluší; radšej vzdávajte vďaky“ (Ef 5, 3 - 4).

Odporúčanie apoštola je jasné – vzťahujeme ho však aj na nás? Ako často utekáme od svojich problémov či od seba do sveta zmyselnosti, konzumu alebo klebiet? A aký by náš život bol, keby sme namiesto toho počúvli Pavlovu radu a radšej vzdávali vďaky?

Prečo

„Motivácia na vďačnosť vôbec nejde v línii povinnosti. Práve naopak. Vychádza z pozitívnej lásky k sebe samému. Veď človek, ktorý je vďačný, od niekoho niečo krásne dostal, a preto sa má dobre,“ zdôrazňuje kňaz Tomáš Jellúš SJ.

„Ak nájdeš na zemi sto eur, máš krásny deň. Ale ak ti tvoj priateľ dá sto eur a povie - ,tu máš, zaslúžiš si byť dnes šťastná, choď si kúpiť kabelku̒ – no nie je radosť ešte väčšia, ak sme vďační konkrétnej osobe, ako keby sme len zobrali tých sto eur zo zeme? Vďačnosť teda nie je moralistický príkaz, je dôvodom na šťastie srdca.“

Dobrou správou pre nás všetkých je, že Boh nám denne dáva stovky, ak nie tisíce darov. O koľkých ľuďoch platí, že „majú oči na videnie, no nevidia, uši na počúvanie, no nepočujú“ (Ez 12, 2) – nech Boh dá, aby sme nikdy nepatrili medzi nich. Veď neexistuje taký škaredý deň či človek, aby sme v ňom nenašli niečo pekné, a taký zlý, aby sme v ňom neobjavili niečo dobré.

A nech Boh dá, aby sme nikdy nezabudli, že tých „sto eur“ nám dal on; možno cez niekoho iného, ale vždy on. Dokonca aj keď máme pocit, že my niečo dávame jemu, sme toho schopní len preto, že on nám to dal už skôr. „Veď ktože som ja a čože je môj ľud, že sme boli schopní takto ti dať dary? Veď od teba je všetko a čo sme ti dali, máme z tvojej ruky“ (1 Krn 29, 14).

Ako

„Človek je nešťastný, keď si myslí, že nie je hodný lásky, prijatia a darov. Ale ak prijme sám seba a má o sebe vysokú mienku, tak je aj viac otvorený prijímať dobro od druhých a byť vďačný,“ mieni Tomáš Jellúš SJ a hneď uvádza príklad: „Povieš si – áno, som princezná. A som vďačná svojmu kráľovstvu, že sa o mňa ako o perlu starajú. Zaslúžim si to, lebo Boh ma povolal byť diamantom a robiť radosť druhým. Vďačnosť ide ruka v ruke s prijatím seba samej.“

Môžeme teda Bohu začať ďakovať aj za seba; za svoje dary, talenty, výzor, zážitky, dobré stránky aj chyby, vďaka ktorým máme stále dôvod na sebe pracovať. Za všetko dobré, čo sa nám už podarilo, aj za to dobré, čo ešte len vykonáme, lebo Boh s nami počíta – „veď sme jeho dielo, stvorení v Kristovi Ježišovi pre dobré skutky, ktoré pripravil Boh, aby sme ich konali“ (Ef 2, 10).

Za čo

„Najviac sme vďační za vzťahy. Veci sú len prejavom týchto vzťahov. Každý materiálny dar je síce krásny, ale iba vtedy, ak naznačuje vzťah. Prečo by inak bolo tak veľa samovrážd v kruhu bohatých ľudí? Boli chudobní na lásku, na vzťahy; nemali byť komu vďační, a tak ich srdce pomaly umrelo,“ vysvetľuje Tomáš Jellúš SJ. „Chceme byť vďační za lásku a prijatie svojich drahých.“

Aj keď sa nám môže občas zdať, že v našom živote je aktuálne deficit dobrých vzťahov, stále môžeme byť vďační za vzťahy, ktoré sme mali, a tiež za tie, ktoré nás ešte len čakajú. A za vzťah so svätými či dokonca so samotným Bohom. Veď o tých, čo mu veria a túžia po nebi, je napísané, že „sa ani Boh nehanbí volať sa ich Bohom, veď im pripravil miesto“ (Hebr 11, 16).

Aj keby sme od blízkych nedostávali lásku, akú potrebujeme, stále je tu Boh, ktorý je ochotný aj schopný byť s nami a dal nám všetko, čo mohol. „Keď on vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých, akože by nám s ním nedaroval všetko!?“ (Rim 8, 32).