Aj zranenia sú našou súčasťou

Boh dokáže úplne milovať. My sa to od neho horlivo učíme, lebo každý už na sebe zakúsil, ako dobre robí ľudskému srdcu láska, vzťahy a priateľstvo. Ako krehké bytosti si však vieme aj navzájom veľmi ublížiť.
Tomáš Jellúš SJ 13.03.2019
Aj zranenia sú našou súčasťou

Každý vzťah je ako natiahnutá gumička. Keď ju jeden pustí, tak to riadne bolí a štípe toho druhého. Srdce sa skutočne dá fyzicky zlomiť, lebo ak je v nás naštrbené to najcennejšie, celé telo a hlavne jeho základný orgán srdce nemôžu fungovať správne. Netýka sa to len lásky, môže to byť aj priateľstvo alebo akýkoľvek vzťah, kde do hry vstupuje dôvera. 

Rozchod býva bolestný
Každý vzťah je odvážny, lebo v ňom odovzdávame seba do rúk druhej osoby. Dávame si pozor, komu vkladáme do ruky „zápalky“, lebo v nás môže vyvolať oheň, ktorý zohreje, no môže aj spáliť.

Rozchod býva veľmi bolestný, lebo len vo veľmi zriedkavých prípadoch je to dohoda oboch strán. Väčšinou je jeden, ktorý zraní, zradí alebo ublíži tomu druhému. A zranená strana ostane vo veľmi ohrozujúcom stave. Napriek tomu treba nanovo vstupovať do vzťahu a hľadať domov pre svoje srdce.

Byť schpný odpustiť
Odpustenie je v týchto prípadoch veľmi náročné, lebo sa týka jadra srdca. Ten, kto ublížil, často ani o odpustenie nestojí. Panuje mylná predstava, že odpustenie znamená zabudnutie. Srdce nevie zabudnúť, že darovanú dôveru niekto zranil, lebo je plné krásnych spoločných spomienok lásky, ktoré sú v rozpore s novým zážitkom bolestného nie. 

Odpustenie je v tomto prípade schopnosť človeka neželať druhému zlo, ale v rámci možností mu priať dobro na jeho nových životných chodníkoch. A sám ublížený človek si zachová v srdci to pekné, čo zažil z obdobia šťastia, a ranu si nechá obviazať Bohom, ľuďmi a pozitívnym očakávaním nádeje, že sa nájde niekto, ktorého objatie bude také silné, že všetky rozpoltené časti sa dajú opäť dokopy. 

Ide o efekt, aký sa robí pri otužovaní. Pri otužovaní sa človek chodí kúpať aj do zamrznutého jazera, dobrovoľne podstupuje nepríjemný pocit chladu a núti tak telo vybudovať si „bojovnejší“ a odolnejší imunitný systém. Telo sa bojí, že mu zamrznú životne dôležité orgány, a tak bojuje proti chladu posilňovaním svojho imunitného systému.

A keď príde skutočné nebezpečenstvo v podobe vírusu alebo baktérie, telo je oveľa lepšie pripravené na boj, ako keby človek v teplučku vylihoval celé dni na gauči pred televízorom. 

Emočná zrelosť
Podobne sa bolestnými skúsenosťami zo vzťahov učí aj srdce. Otužuje sa. Buduje si svoj vlastný imunitný systém. Volá sa to emočná zrelosť. Človek je potom s obviazaným srdcom schopný vstupovať do nových vzťahov. Nemíňa si energiu na organizovanie pomsty a zožieranie sa smútkom. Na druhej strane vlastné rany neignoruje, ale používa ich ako kompas na nájdenie dokonalejšej lásky. 

Od Boha sa učíme skutočnému odpusteniu. On človeka neprikrýva len plášťom svojej milosti spôsobom, že aj tak ostáva nakoniec rovnaký. Pretvára ho znútra tak, že opäť nachádza svoju dôstojnosť. Často sa hovorí, že dôvera je ako papier. Ak sa raz pokrčí, už sa nedá vyrovnať. Boh nás však pozýva, aby sme mali silu k vnútornému odpusteniu a on sa už o naše srdce postará.

V Japonsku poškodené trhliny na vzácnej keramike opravujú zlatom na zvýraznenie myšlienky, že to poškodenie sa nevníma ako negatívny kaz, ale ako súčasť identity. Aj zranenia sú našou súčasťou. Ak ich liečime láskou, sú pre nás tiež darom.