Ako prežiť Vianoce s deťmi

Akokoľvek plánujeme, (takmer) vždy sa udeje niečo, čo nám naše dokonalé plány skríži – pri deťoch to platí (minimálne) dvojnásobne –, a tak sa za pochodu prispôsobujeme.

Azda každý novopečený rodič, ale i pokročilejší harcovník aj tento rok v duchu plánuje, ako prežiť Vianoce s deťmi – také, na ktoré budú mať aj po rokoch pekné spomienky. Niektorí vychádzajú z vlastných pekných spomienok, iní sa v prvom rade snažia vyvarovať chýb, ktoré robili ich rodičia.

Návrat k spomienkam

Podvedome kujem plány prakticky už od septembra a v duchu sa vraciam k takmer zabudnutým spomienkam na Vianoce, ktorých škoricová vôňa sa mi však vryla do srdca hlbšie, ako som si vtedy uvedomovala.

Štedrý deň o hlade, i keď zlaté prasiatko pravdepodobne neuvidíme; tradičná prechádzka alebo sánkovačka s tatkom, aby mamka mohla v pokoji navariť; kuchyňa vyvoňaná vyprážanou rybou; večera pri sviečkach, spoločná modlitba, vyčkávanie, kým tatko doje tretí rezeň – lebo až potom môžeme ísť pozrieť darčeky; rozšírené zreničky, pocit darovať a byť obdarovaný, kvantita verzus kvalita; Popoluška, prejedanie sa arašidmi a cupitanie na polnočnú – tí, ktorým stihlo vytráviť. Božie narodenie u babky v kruhu všetkých tetiek a bratrancov, rezne a strúhaný tvarožník!

Ako to vyzerá dnes

O dvadsať rokov neskôr spisujem zoznam toho, čo treba nakúpiť, brázdim svet online nákupov, vypekám po polnoci ako za starých čias, keď detičky spia, a v duchu sa modlím, aby moje veľké očakávania nezvalcovala (občas) krutá realita.

Snívam o bielych Vianociach, stavaní snehuliaka, pevne verím, že dievčatko tento rok už nebude mať takú chuť ochutnávať vianočné gule a že jej sestra bude v pokoji obdivovať svetielka na stromčeku.

Koledy u nás fičia už od októbra a môj muž len prevracia očami. S deťmi si pospevujeme a ja dúfam, že rokmi mi budú dievčatá pri pečení aj pomáhať, nielen rozsýpať múku a ponúkať ochutnávku plyšovým medveďom.

Zakazujem starkým rozmaznávať deti stovkou hračiek, a pritom sama neviem odolať ďalšiemu mimoňovi – ok, to už bude posledný.

Slovenské tradície v zahraničí

Podvedome však myslím aj na to, že ani tento rok nebudú Vianoce také, aké si ich pamätám – nielen pre klimatické zmeny či pandémiu. Výsledok života v zahraničí je postupné prispôsobenie sa zvykom, ktoré však isto bude sprevádzať občasná nostalgia.

Taliani neslávia Štedrý večer, preto si Slovenka musí nastoliť vlastné tradície. Kapor nehrozí, keďže na rozdiel od stredoeurópskej genocídy kaprov Taliani kapra chránia zákonom – postačí šošovica a rybie filé. Darčeky sa môžu otvárať až ráno na Božie narodenie.

Myslím si však, že naše deti sa časom rozhodnú, ktorý dátum uprednostnia. List Ježiškovi, alebo ako ho volajú tunajší „Babbo Natale“, budeme písať či skôr kresliť asi až budúci rok.

Stále platí, že pôžitok z trhania baliaceho papiera je väčší ako zo samotného darčeka. Po večeri prichádza Mrázik či Popoluška, i keď sústredene ich zatiaľ sleduje len mama tridsiatnička.

Nesmie však chýbať ani Fantaghiró či Sám doma. Nasledujúci deň sa nesie v hesle spoločného obeda širšej rodiny, nechýbajú tony mäsa a lazaní, cotechino, sladké pandoro, ktoré sa ako obláčik rozplynie na jazyku, a všetko treba, samozrejme, zapiť a dorovnať hlúbom feniklu, aby nám lepšie vytrávilo.

Ženy klebetia a naháňajú deti; tí, čo rozumejú neapolským kartám, mastia ostošesť; ja si na dobrú partičku žolíka s postupkou a terckou musím počkať, kým prídeme zas na návštevu na Slovensko.

Vianočný duch

Tak na toto sa pripravujeme celý rok, na ten jeden neopakovateľný večer, možno dva.

Tie večery, ktoré však poznačia všetko – nášho budúceho (ne)romantického ducha, starostlivého otca či precitlivenú matku, ktorí v nás klíčia už v ranom veku. A možno toho pravého vianočného ducha cítime už počas týždňov príprav, nielen v deň veľkého finále.

Domovy začínajú voňať škoricou a perníkovým korením, oblátky od dedka už dorazili, pohľadnice odleteli v polovici decembra, darčeky schované mesiace v skrini pomaly nadobúdajú svoje vianočné, trblietavým papierom zaobalené čaro... Šťastné a pokojné, priatelia.