Ako sa žije v Domčeku

O Domčeku som sa dozvedel z prednášok Pavla Hudáka na internete. Veľmi ma zaujali.

Nehľadajte za tým nič svetoborné – chcel som si nájsť dievča a prednášky otca Pavla mi poskytovali solídnu teoretickú základňu.

Ako správny chlap som sa chcel aj činiť, tak hor sa na púť do Vysokej, kde sa pravidelne stretávajú stovky mladých.

Našťastie, Boh ma obdaroval milosťou druhého obrátenia. Neskôr som začal na púte chodiť pravidelne. 

Potom som sa dozvedel o existencii skupinky dobrovoľníkov (timákov) v Domčeku, ktorí zasvätili istý čas života výhradne pre službu v Domčeku. Títo dobráci tam slúžili a žili v priebehu jedného roka. Vytvárali domov a prijatie pre ostatných. 

Osobné pozvanie som pocítil na Púti rodín 2018, kde som si vypočul svedectvo manželov, ktorí v mladosti tiež slúžili v jednej komunite ako dobrovoľníci. Išiel som za kňazom, ktorý má na starosti tímakov a rozpovedal som mu o svojom záujme slúžiť v Domčeku.

Od 1. januára 2019 teda žijem a slúžim v Domčeku aj ja.

Budovanie mužnosti
Bola to pre mňa veľká životná zmena. Znamenalo to vyjsť zo svojej zóny bezpečia a pohodlia. Prebrať plnú zodpovednosť za svoj život a za životy druhých.

Vedel som, že sa budem posúvať dopredu. Pamätám si, ako ma jeden chalan už 1. januára večer pozval, aby som sa k nemu ráno 2. januára pridal pracovať na stavbe. Musím sa priznať, že som nebol zvyknutý manuálne pracovať. Ale neváhal som a šiel som. 

Ďalší zaujímavý prípad sa odohral, keď sme klčovali lesík. Mal som značný rešpekt pred sekerou a bál som sa jej dotknúť. No raz som sa odhodlal a začal som sekať. Odvtedy už rešpekt pred sekerami nemám. 

Erik pri relikviári Anny Kolesárovej. Snímka: archív -ED-

Hoci nie vždy sa mi chce, pracujem podľa svojich možností a schopností. Rovnako som si plne vedomý toho, že mnohé veci v mojej službe nepôjdu skokom.

Viem, že keď som k manuálnym zručnostiam nebol 27 rokov svojho života vedený, nestane sa zo mňa zrazu tip-top kutil. Chcem však ísť dopredu.

Domček ma naučil, aké je dôležité nelámať nad sebou palicu a neznechucovať sa tým, čo sa nepodarilo. Boh ma aj takto učí, ako byť dobrým mužom.

Úcta k žene
Rozvody a neúplne rodiny – to všetko zraňuje mladého človeka. Naša spoločnosť trestuhodne podceňuje kľúčovú, nezastupiteľnú úlohu rodiny. Niet divu, že aj vďaka tomu vznikajú premotivované žienky, ktoré valcujú všetko mužské, a na strane druhej zjemnení chlapčekovia často nepoužiteľní pre život.

Domček Anny Kolesárovej je ideálny priestor pre formáciu skutočnej ženskosti a mužnosti. 

"Domček Anny Kolesárovej nie je pracovný tábor alebo nápravné zariadenie. Je to rodina. "

Spomínam si, ako som raz spontánne daroval trom dievčatám na duchovnej obnove tri ružičky. Bolo úžasné vidieť radosť v ich očiach. Keď muž dáva žene bielu ružu, vyjadruje toto: „Chcem ťa ochraňovať a byť pri tebe“. 

Ružičiek vo forme záložiek do knihy v Domčeku máme veľa. Veľmi som si obľúbil rozdávať ich. Dnešné ženy totiž potrebujú od nás mužov vedieť, že sú milované a chránené. 

Vytvárať spoločenstvo
Domček Anny Kolesárovej nie je pracovný tábor alebo nápravné zariadenie. Je to rodina.

Predtým, než som prišiel do Domčeka, som bol chalan obľubujúci čítanie a písanie. Preferoval som ticho a samotu pred spoločnosťou. Aj v tomto mi je Domček školou.

Práve tu sa tvorí organizácia pútí, duchovných obnov, brigád. Timáci sprevádzajú pútnikov, ktorých priťahuje príbeh Anky Kolesárovej. 

Na poslednej júnovej Púti rodín do Domčeka zavítal prírastok v podobe súsošia Svätej rodiny. Snímka: archív -ED-

V Domčeku je stále živo a to ma motivuje k tomu, aby som vychádzal zo seba a otváral sa pre druhých. Spoločenstvo v Domčeku mi nastavuje zrkadlo, učí ma pokore a spoznávaniu pravdy o sebe.

Spoločne slúžime či už pri vytváraní podujatí, domácich prácach, alebo pri stravovaní. Najdôležitejším miestom Domčeka je však Kaplnka Božej múdrosti. Je to veľká milosť mať kaplnku takto poruke.

Boh musí byť stredom každého spoločenstva – aj toho nášho.

Pane, čo mám robiť?
Na poslednej júnovej Púti rodín do Domčeka zavítal prírastok v podobe súsošia Svätej rodiny. Ježiš, Mária, Jozef – boli posledné slová Anky Kolesárovej predtým než ju sovietsky vojak zastrelil.

Súsošie je ako stvorené na meditáciu. Tehotná Mária si nežne túli Božieho Syna Ježiša Krista. Pre mňa najsilnejším je pohľad na Jozefa upínajúceho svoj zrak na nebo, ktorý ako by sa pýtal: Pane, čo mám robiť? Kiežby táto otázka rezonovala v srdci každého muža.

Až príliš veľa mužov dnes hľadá zdroj mužnosti na nesprávnych miestach – vo svaloch, v postavení, kariére, ženách, peniazoch, moci, potešení. 

No zabúdame na to, že muža identita spočíva v slovách: „Moja sila a chvála je Pán, On sa mi stal záchrancom“ (Ž 118, 14).

Chlapcov a mužov pozývam, aby sa nebáli byť mužmi na pravom mieste – odvážni, zodpovední, silní, obetaví, láskaví. Je to pre teba príliš vysoký ideál? Neboj sa! Ani ja nie som dokonalý. Hlavne nikdy neklesaj na duchu. Zver sa Bohu a on ťa postupne bude učiť sile. 

Vďaka Bohu a Anne Kolesárovej za toto nesmierne požehnané miesto. 

Jeden príbeh mení príbehy mnohých a Anna mení aj ten môj.