Boh má stále eso v rukáve

Prebúdzame sa do chladného usmokleného dňa. Pri šálke klasickej rannej kávy sedíme za oknom a sledujeme, ako si dažďové kvapky razia cestu na okne. Každá tú svoju. Je nedeľa. Zádumčivo uvažujeme, koľkí si v tomto čase hľadáme cestu k Bohu, keďže chrámy stále zostávajú zatvorené. Po líci steká slza.
Monika Šimoničová 26.03.2020
Boh má stále eso v rukáve

Slza je potvrdením ľudskosti i znamením, že Bohu to nie je jedno. I on zaplakal nad stratou priateľa. Raz osuší všetky naše slzy. Ilustračná snímka: unsplash.com/Aliyah Jamous

Zo zármutku nás vytrhne správa z rádia. S náznakom radosti oznamujú, ako sa do benátskych kanálov vrátil život. Pár týždňov bezpečnostných preventívnych opatrení – a voda sa stihla vyčistiť, dokonca sa opäť hemží množstvom rýb. To je akoby darček k Svetovému dňu vody (22. marca). 

Voda – rosa, rieka, vodopád, ľadovec, more, oceán, vlny, kúpeľ, studňa, slza. Živel, ktorý je tu od počiatku, keď „Duch Boží sa vznášal nad vodami“ (Gn 1, 2) a spodné vody boli plné morských tvorov. Ideálny stav.

Skoro však voda ukázala svoju odvrátenú tvár. „Keď Pán videl, že ľudská neresť na zemi je veľká a že všetko zmýšľanie ich srdca je ustavične naklonené na zlé“ (Gn 6, 5) – priviedol na zem potopu. Spravodlivý Noe s rodinou sa zachránil. Poslúchol Boha, postavil koráb, hoci jeho konanie úplne protirečilo realite, pretože nič nenasvedčovalo katastrofe. Išiel proti prúdu – a oplatilo sa. Nebojme sa.

Odvrhnutá slúžka Agar s malým synom zablúdila na púšti. Mech s vodou sa jej minul – a ona v slzách očakávala smrť svojho dieťaťa. Boh vypočul hlas chlapca i jej nárek „a ona zbadala studňu s vodou“ (Gn 21, 19). Nebojme sa.

Voda zohrala dôležitú úlohu aj v celkom inej – ľudskej potrebe. Abrahám – asi ako každý rodič – mal obavy o budúcnosť svojho syna Izáka. Želal si preňho dobrú manželku – zo svojho kmeňa, nie z kanaánskych dcér. Boh to zariadil. Vyslaný Abrahámov sluha šiel do Mezopotámie, večer zastal pred mestom pri studni a modlil sa: „Pane, Bože Abraháma, môjho pána! Daj mi dnes šťastie“ (Gn 24, 12). Úprimne, ľudsky sa obrátil na Pána. Deva (Rebeka) prišla s džbánom, po oslovení bez meškania napojila nielen sluhu, ale i ťavy. Bohu nie je ľahostajná ani takáto starosť, ako je výber životného partnera. Nebojme sa. 

Riečne vody nielen zahubili človeka, ale i zachránili. Príbeh o narodení Mojžiša určite veľmi dobre poznáme. Nílsky tok mu uchoval život pred krutým nariadením egyptského faraóna. Boh potvrdzuje svoju starostlivosť o človeka. Nebojme sa. 

Tá istá (nílska) voda premenená na krv či ľadovec deklarovali Božie obavy o vyvolený ľud. Boh je úžasne kreatívny. Hľadal možnosti a spôsoby, ako Izraelitov vyviesť z egyptského otroctva. Nelimitujme Boha v svojej mysli. Má omnoho väčšiu fantáziu ako my. Nebojme sa, ak nejde všetko podľa našich plánov. Ide to podľa Božích plánov – a to je podstatné. 

Šíre more. Ani to nebol problém. Rozdelenie Červeného mora. A Izraeliti prešli po suchu. Toľko zachránených životov. No „vody sa vrátili späť a zavalili vozy, záprahy a všetky faraónove vojská“ (Ex 14, 28). Toľko zahubených životov. Nebojme sa, keď nás prenasledujú. Boh má všetko pod kontrolou. Drží nás i more svojou spásnou pravicou. 

Počas putovania príde obdobie sucha. Aj vtedy má Boh eso v rukáve, alebo lepšie – v skale. Prameň vody vyvádza z mohutnej, nehybnej skaly. Z čohosi statického sa stáva dynamické. Voda života – voda pre život.

Záleží mi na vás, ubezpečuje nás Ježiš – keď ste na púšti, v búrke, na hostine, keď trávite čas pri svojich záľubách, pri práci. Aj Peter trávil veľa času pri vode, na mori; živil sa rybolovom. Od vody som ho povolal, aby pôsobil so mnou; od vody som ho povolal, aby som pôsobil cez neho. Tam som spravil posledný zázrak po zmŕtvychvstaní – 153 rýb. 

Ryby sa opäť vracajú do riečnych tokov. Ako to bolo od počiatku. Spodné vody sú opäť plné života. Ideálny stav. Nebojte sa. 

Kotúľajúca sa slza, rozplývajúca sa v šálke kávy, je potvrdením ľudskosti i znamením, že Bohu to nie je jedno. Uisťuje nás, že osuší všetky naše slzy. Nebojme sa.