Boh s tebou počíta

Možno sa cítiš menej schopný ako ostatní. Možno si zlyhal. Možno aj opakovane. Možno pri pohľade do zrkadla, diára alebo minulosti vidíš všetko možné, len nie toho, komu by Boh povedal: „Práve teba potrebujem, aby som mohol naplniť svoj plán.“ 
24.04.2020
Boh s tebou počíta

Je zaujímavé, koľko biblických postáv, ktoré dnes považujeme za jedny z najväčších a najinšpiratívnejších, malo niekedy pocit, že Boh sa asi pomýlil, keď si vybral práve ich. 

Prosím, Pane, pošli niekoho iného!“ (Ex 4, 13) volal Mojžiš. 

Svojej úlohe oslobodiť Izrael sa bránil napríklad aj Gedeon (a pre istotu Bohu hneď „vysvetlil“ prečo): „Prepáč, môj pane! Čím mám vyslobodiť Izrael? Veď moja rodina je najbiednejšia v Manassesovi a ja som najmenší v dome môjho otca!“ (Sdc 6, 15). 

Svätý Pavol by svoje poslanie aj rád plnil, mal však pocit, že mu v tom bráni „osteň“ (nech už ním bolo čokoľvek – jeho povaha, slabosť...). „Preto som tri razy prosil Pána, aby odstúpil odo mňa“ (2 Kor 12, 8). 

Asi vieme, ako to dopadlo. Mojžiš je doteraz jednou z najväčších postáv Starého zákona, Gedeon jeden z najznámejších sudcov a svätý Pavol jeden z najvýznamnejších šíriteľov evanjelia. 

Ak je niekto maličký
Nie sú jediní, s ktorými Boh počítal bez ohľadu na to, čo si o sebe mysleli.  

V knihe Poďme sa rozprávať môžeme nájsť aj takúto podnetnú úvahu: „Myslíš si, že nemáš potrebné vzdelanie a schopnosti, aby si slúžil iným? Zamysli sa nad životmi týchto biblických postáv.“

Napríklad: Mojžiš sa zajakával. Dávid nemal brnenie. Ozeáš si vzal prostitútku. Amos vedel len orezávať figovníky. Jakub bol klamár. Abrahám bol veľmi starý. Timotej mal žalúdočné vredy. Peter bol zbabelec. Lazár bol mŕtvy. Noemi bola vdova. Jonáš bol neposlušný. Gedeon a Tomáš pochybovali. Jeremiáš mal samovražedné sklony. Eliáš mal depresie. Pavol, Mojžiš a Dávid mali na rukách krv. Ján Krstiteľ sa čudne obliekal. Marta si robila zbytočné starosti. Noe mal problém s alkoholom. Zachej mal výšku dieťaťa. 

Dalo by sa pokračovať. 

Napriek tomu pre všetkých z nich – a pre všetkých nás; pre teba – platí to, čo Boh povedal Pavlovi: „Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti“ (2 Kor 12, 9). 

Možno je to podobné ako u svätej Terézie z Lisieux, ktorá mala veľkú túžbu po svätosti. „Ale žiaľ! Vždy, keď som sa porovnala so svätými, skonštatovala som, že medzi nimi a mnou je rovnaký rozdiel ako medzi vrchom, ktorého štít sa stráca v nebesiach, a bezvýznamným zrnkom piesku.“ 

Namiesto toho, aby sa vzdala svojich túžob a upadla do malomyseľnosti (depresie, úzkosti, apatie), Terézia sa rozhodla nájsť „výťah do neba“, teda „prostriedok, ako ísť do neba malou cestou, veľmi priamou, veľmi krátkou, celkom novou cestou“. 

Kde ho našla? V Božom náručí. „Ak je niekto maličký, nech príde ku mne,“ prečítala si (a podčiarkla) Terézia v Biblii (dnes sa tento verš z Prís 9, 4 prekladá trošku expresívnejšie: „Ten, kto je pochabý, nech uchýli sa sem“). 

A čo sa stane s takou osobou, ktorá (maličká, pochabá, slabá, krehká, zranená) príde k Bohu? „Pátrala som ďalej a hľa, čo som našla,“ píše svätá Terézia, aby sa s nami podelila o krásny verš: „Ako keď niekoho teší matka, tak vás budem ja tešiť“ (Iz 66, 13). 

Neboj sa, miláčik
Myslím, že mnohí z nás sú hladní po nehe. Po radosti. Po láske. Po milosrdenstve. Po tom, aby počuli „ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš!“ (Jn 8, 11). Alebo dokonca: „Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie“ (Lk 3, 22). 

Aby ich Boh znova a znova, rôznymi spôsobmi uisťoval, že sa nemusia báť; že to (nech „to“ je čokoľvek) zvládnu. 

A viete, čo je na tom najlepšie? 

Že Boh nám to naozaj hovorí. 

Tak ako to vravel Abrahámovi (Gn 15, 1), Agar (Gn 21, 17), Izákovi (Gn 26, 24), Jakubovi (Gn 46, 3). A mnohým iným. Hádam nie je biblická postava, ktorá nedostala povzbudenie, keď ho potrebovala. 

Možno nás Boh občas pokarhá či varuje, robí to však pre naše dobro, ako keď otec vychováva svoje deti (porov. Hebr 12, 7 – 13; Tit 2, 11). Ale stále je to ten Terezkin Otec, čo teší ako matka (porov. Iz 66, 13); je to Boh, ktorý nás nosí ako muž svojho syna (porov. Dt 1, 13). 

Boh chránil náš príchod a bude chrániť náš odchod (porov. Ž 121, 8). Nedovolí, aby sa nám zachvela noha (porov. Ž 121, 3), stráži nás (Ž 121, 5). Je „milosrdný a láskavý, zhovievavý, veľmi milostivý a verný“ (Ž 86, 15). 

Verím, že tento Boh nám vždy, keď to potrebujeme, dopraje taký zážitok ako Danielovi: „I povedal mi: ‚Neboj sa, miláčik, pokoj s tebou, posilni, posilni sa!' A kým hovoril so mnou, nadobudol som silu a vravel som: ‚Hovor, môj pane, veď si ma posilnil! '“ (Dan 10, 19). 

Dáva nám úlohy, ktoré sú možno niekedy nad naše sily; ale dáva nám čas, priestor a ľudí, vďaka ktorým tie sily môžeme opäť nadobudnúť. 

Dáva nám sám seba; dáva nám istotu, že tam, kde nebudú stačiť naše možnosti, vlastnosti a činy, dielo dokoná jeho milosť. 

My dáme, čo môžeme - a on doloží zvyšok. 

Preto si smelo môžeme zobrať za svoje tieto slová: „Slaboch nech povie: ‚Som hrdina! '“ (Joel 4, 10). 

Malé veci s veľkou láskou
Možno kým čakáme na veľké boje a víťazstvá, nemali by sme zabudnúť ani na slová Sally Kochovej: „Veľké príležitosti pomôcť druhým prichádzajú málokedy, ale tie malé nás obklopujú každý deň.“ 

A má pravdu. Sme povolaní – tak tereziánsky – robiť „malé veci s veľkou láskou“. 

Možno to znie zvláštne, nehrdinsky; že Božou vôľou pre nás (na tento deň, na túto hodinu) môže byť trebárs to, aby sme umyli riad, usmiali sa, zahryzli si do jazyka. Ale „kto je verný v najmenšom, je verný aj vo veľkom“ (Lk 16, 10). 

Božie kráľovstvo máme budovať predsa nielen globálne, ale aj okolo seba – a najmä v sebe. Hoci práve to je najťažšie. Hoci to nejde tak rýchlo a ľahko, ako by sme chceli. Hoci stokrát padneme. 

Možno celý náš život bude o tom, že stále dookola plejeme burinu a že sa nedožijeme toho, aby sme videli ovocie. Stále je to však lepšie, ako keby sme záhradu nášho srdca nechali zarásť a nerobili nič. 

Možno nám naše nespočetné pády pomôžu byť milosrdnejší k tým, ktorí padli či padajú tiež. 

Možno sa práve vďaka tomu naučíme vidieť v ľahkých ženách budúce Márie Egyptské a Márie Magdalény; v prenasledovateľoch Cirkvi (napríklad v tých internetových) budúcich Pavlov; v chronických „užívačoch života“ (a alkoholu, drog a ktovie čoho všetkého) budúcich Ignácov z Loyoly či Augustínov. 

Boh to s nami nevzdá – vidí nás takých, akí môžeme byť. 

Skúsme to tiež. Vidieť tak seba – aj iných. 

A – trpezlivo, s pokorou, vytrvalo – poďme za tým obrazom. 

Boh nám verí. A pomôže. 

Pochvala od Boha
„Ak to nemá dobrý koniec, ešte to nie je koniec,“ napísal Max Lucado. A napísal ešte niečo krásne. 

„Predstavte si deň, keď budete stáť pred Ježišom a spätne sa pozriete na svoj život. ‚Vtedy každý dostane pochvalu od Boha' (1 Kor 4, 5). Váš Spasiteľ vyhlási záverečné zhrnutie vášho života: ‚S Božou pomocou John Doe vyhnal nepriateľov zo svojej zasľúbenej krajiny: Chamtivosť. Výbušnú povahu. Závisť. Ako dieťa bol týraný, no v dospelosti viedol usporiadaný život. Lákali ho drogy, zostal však triezvy a vyrovnaný. Samozrejme, že zblúdil, no vrátil sa so cťou.' Postupne prečíta a oslávi všetky vaše víťazstvá. A všetci prítomní zajasajú nad Božou prácou.“

Takže, ako dodáva Max Lucado: „Taký je Boží zámer s vami. Je to vaše dedičstvo: viac víťazstiev ako porážok, viac radosti ako smútku, viac nádeje ako zúfalstva.“ 

Nemusíme sa báť. Napriek ničomu. Napriek žiadnej našej slabosti, pádu, pochybnosti. Odovzdajme ich Bohu – a podajme mu ruku, aby nás viedol naším vlastným príbehom až do neba. 

A som si istý, že ten, čo začal vo vás dobré dielo, aj ho dokončí až do dňa Krista Ježiša“ (Flp 1, 6).