Buďme volajúcim hlasom

Dušičkové obdobie v nás evokuje spomienky na blízkych, ktorí už nie sú medzi nami. Dušičky sa však spájajú aj s nenarodenými deťmi. A práve o tejto téme sme sa porozprávali so ZUZANOU EPERJEŠIOVOU (29), líderkou Tvorivej skupiny Poetica Musica, ktorá ju premietla i do svojej umeleckej tvorby.
Lenka Horáková 03.11.2021
Buďme volajúcim hlasom

Zuzana Eperješiová zložila skladbu Uspávanka nenarodeného, v ktorej nenarodené dieťa pomyselne odpúšťa svojej mame. Snímka: Archív Zuzany Eperješiovej

Počas dušičkového obdobia si spomíname aj na deti, ktorým nebolo dopriate narodiť sa. Ako prežívate toto obdobie vy osobne?

Dušičkový čas je taký zvláštny – povedala by som, že je „smutno-krásny“. Ja osobne si v ňom spomínam najmä na svojich drahých a blízkych, ktorí zomreli.

Asi je to aj prirodzené, že sa v myšlienkach najskôr vraciame k milovaným. Ale spomínate nenarodené deti a to je téma, ktorej som sa venovala aj po umeleckej stránke, takže vo mne rezonuje trochu iným spôsobom.

Akým? Ako sa váš postoj k nenarodeným premietol do vašej umeleckej tvorby?

V čase, keď sa mal konať prvý Národný pochod za život, sme v rámci Tvorivej skupiny Poetica Musica premýšľali, ako ľudí podnietiť, ako v nich vzbudiť väčší záujem o túto tematiku, a tak na základe námetu a prvej piesne, ktorou bola Uspávanka nenarodeného, vzniklo celé hudobno-poetické pásmo Áno za život – ako taká pomyselná hudobná pozvánka na národný pochod.

Téma nenarodeného života tak ako vtedy, aj dnes polarizuje spoločnosť. Nemyslím si, že sa to niekedy zmení.

Áno za život ponúka len inú formu pohľadu prostredníctvom prostriedkov, ktoré sú nám blízke – prostredníctvom slova a hudby, ktoré umožňujú čo-to vypovedať medzi riadkami. A toto pásmo zároveň navždy ostane pomyselnou pozvánkou nesúdiť, ale premýšľať a vcítiť sa.

Spomínate Uspávanku nenarodeného. Je to veľmi silná pieseň. Aké posolstvo ste do nej ukryli?

Uspávanka nenarodeného stavia matku a dieťa tak trochu do opačnej pozície. Bežne totiž mamy spievajú uspávanky svojim deťom pred spaním. Tu ale v celom príbehu pomyselne spieva nenarodené dieťa svojej mame – nešťastnej žene, ktorá je zlomená po svojom rozhodnutí.

A dieťa jej odpúšťa a pozýva ju tiež hľadať odpustenie, aby sa so svojím rozhodnutím napokon dokázala vyrovnať, hoci ho už nemôže zmeniť: „Aj keď nemohol som vstúpiť na túto zem, to neznamená, že ťa nemilujem. Aj keď ti nenaplním náruč a neuvidím deň, to neznamená, že ťa nemilujem.“

V Piesni matky ste vyjadrili, že rozhodovanie ženy býva často veľmi ťažké. Stretli ste sa niekedy so ženou, ktorá sa rozhodovala (ne)ponechať si dieťa?

Zatiaľ som sa nestretla so ženou, o ktorej by som vedela, že uvažuje nad ukončením tehotenstva. Poznám však osobne mnoho žien, ktorých tehotenstvá sa skončili spontánnym potratom.

Hoci Pieseň matky vyslovene spomína ženy, ktoré sa o potrate rozhodujú, je do nej vložená bolesť a túžba mnohých matiek, ktoré o svoje deti prišli: „Čo raz malo byť radosťou, ma dnes ticho tlačí k zemi. Neposielaj ma na miesto, odkiaľ sa nevracajú víťazi, ale len porazení.“

Mnohí ľudia z potratu často obviňujú ženu. A čo muž? Akú úlohu tu hrá on?

Ako všetky otázky týkajúce sa tejto citlivej témy, aj táto je ťažká, lebo ju treba chápať v širokých súvislostiach. Keby šlo o mňa a o bežný, normálny vzťah, na začiatok by úplne stačilo, keby bol prítomný a ochotný rozprávať sa. Ale je to dobrá otázka a podľa mňa treba, aby ju kládli najmä otcovia svojim synom.

V piesňach vyjadrujete aj to, že všetci nesieme istú dávku zodpovednosti, že každý z nás má byť volajúcim hlasom. Čo presne máte na mysli?

To, čo naznačuje aj text piesne – keď nedostali hlas deti, lebo im bol upretý život, niekto musí hovoriť namiesto nich. „Pravda nie je vždy na strane väčšiny. Ak vravia smrti áno, ty hovor nie.

Buď silným, aj keď budeš jediný, tvoj hlas nech jasne znie.“ A preto aj paralela s Ábelovou krvou, volajúcou zo zeme. Kto iný bude ich hlasom, obhajcom, ak nie my, čo hlas máme?

S pásmom Áno za život ste navštívili viaceré podujatia či farnosti. Aké boli odozvy?

S programom sme mali viac než 70 repríz po celom Slovensku. Áno, dostali sme sa do farností, na rôzne podujatia, dokonca aj do niekoľkých škôl, ktoré ani neboli katolícke.

Úprimne a s radosťou môžem povedať, že za celý ten čas sme sa nestretli s negatívnou reakciou, práve naopak, dokonca nás zastavilo aj niekoľko ľudí, ktorí rovno povedali, že nie sú veriaci, ale že sa zrazu na celú túto tému dívajú inak.

Písali aj mamičky, ktoré prekonali spontánne potraty, dokonca niekoľko oteckov – potrebovali sa podeliť o svoju bolesť. Mnohí vraveli, že piesne aj slovko z tohto pásma im v tom veľmi pomohli. A toto je rozmer, nad ktorým sme ani nepremýšľali, keď celé pásmo vznikalo.

Čo by ste odkázali čitateľom Katolíckych novín v tomto dušičkovom období?

Hm... Možno len pohľad plný veľkonočnej nádeje. Ja si vždy spomeniem na žalm, ktorý zaznieva na pohreboch. Hneď na začiatku sa v ňom spieva: „Verím, že môj Vykupiteľ žije.“