Choroba mu pomohla vážiť si život

Život dokáže byť nevyspytateľný a zo dňa na deň sa vaše predstavy zrútia ako domček z karát. Je obdivuhodné, ak aj k takejto situácii dokáže niekto pristúpiť so vztýčenou hlavou a dokonca povzbudzovať druhých. Takýmto príkladom bol taliansky mladík Nicola Perin.
Ján Lauko 09.01.2020
Choroba mu pomohla vážiť si život

Nicola bol športovec, dobrý študent i kamarát. Ani choroba jeho charakter nezmenila. / Snímka: facebook.com/Nicola Perin


Narodil sa 2. februára 1998, takže dnes by bol rovesníkom začínajúcich vysokoškolákov. Nicola bol chalan ako každý iný. Tiež ho bavil šport, najviac rybárčenie a rugby, ktorému sa venoval od šiestich rokov. Vzali ho i do regionálneho juniorského tímu neďaleko mesta Rovigo v severovýchodnom Taliansku, kde hrával na pozícii scrum-half, čo je „hlavný režisér“ hry.

Nezanedbával ani školu, kde patril nielen k dobrým študentom, ale tiež kamarátom. Bol vždy pripravený pomôcť a svojím prístupom si získal priazeň spolužiakov i učiteľov. V svojom denníku si raz napísal: „Život naplnený milosrdenstvom, priateľstvom, solidaritou a pohostinnosťou v konkrétnej realite každého dňa mi dáva veľkú radosť.“

Keď v roku 2013 nastúpil na strednú školu, všetko nasvedčovalo tomu, že Nicola má pred sebou žiarivú budúcnosť. Zrazu však začal pociťovať veľkú únavu, k čomu sa pridružili aj ďalšie symptómy. Rodičia ho preto zobrali do nemocnice, kde Nicolovi po vyšetreniach oznámili, že má leukémiu.


Nepoddal sa

Správu, ktorá by mnohých iných úplne zdrvila, však mladík prijal s prekvapivou silou ducha. K vyšetreniam a terapiám pristupoval trpezlivo a pokorne, no proti chorobe bojoval s veľkou vervou. „Vždy sa usmieval. Bol to on, kto povzbudzoval nás i doktorov, ktorí ho mali na starosti,“ uviedla Nicolova matka Adriana pre portál Aleteia.

Jej syn prežíval utrpenie statočne, nesťažoval sa, dokonca rozveseľoval mladších pacientov, s ktorými sa pravidelne hral, aby im pozdvihol náladu. Neznamená to však, že by sám neprežíval úzkosť. „Našli sme jeho listy, v ktorých sa Márii a Pánu Bohu ospravedlňoval, že si nenašiel čas na modlitbu alebo nemal silu pomodliť sa,“ priblížila jeho matka. V najťažšom období života Nicola nachádzal útechu vo viere a v intenzívnom vzťahu s Bohom. V osobe kapucína Gianluigiho Pasqualeho mal i duchovného sprievodcu.


Každý deň bol darom

Práve v momentoch, keď sa Nicolovi život zmenil od základov, uvedomil si, ako mu choroba pomohla vážiť si každý deň života. „Vždy som si predstavoval, že zostarnem; že jedného dňa budem mať vrásky a moje vlasy zošedivejú. Sníval som o založení si rodiny. Taký je však život – krehký, vzácny a nepredvídateľný. Každý deň, do ktorého sa zobudíme, nie je naším právom, ale darom. Milujem svoju rodinu, som šťastný a zaviazaný svojim blízkym milovaným. Neviem, ako dlho budem ešte žiť, takže nechcem márniť čas tým, že budem smutný,“ napísal v denníku.

Napriek tomu, že podstúpil všetky možné liečebné procedúry vrátane dvoch transplantácií kostnej drene – jednu od otca, druhú od matky –, jeho stav sa nezlepšoval. Bol si vedomý vážnosti svojej situácie, ale nevzdával sa nádeje. V nemocnici pokračoval v štúdiu, na hodinách bol prítomný prostredníctvom telemostu cez Skype. Po prvej transplantácii dokonca vyhral študentské štipendium.

Nakoniec zoslabol natoľko, že sa už nedokázal venovať žiadnym aktivitám. Dva dni pred smrťou poprosil otca, aby mu pomohol spraviť znak kríža. Bolo to posledné gesto, ktoré urobil. Zomrel 24. decembra 2015 vo veku 17 rokov.

Teraz, vyše štyri roky po smrti, mnohí ľudia chodia navštevovať jeho hrob a modliť sa o Nicolov príhovor. „Sú ľudia, ktorí pocítili pomoc. Preto podľa biskupových pokynov zbierame svedectvá,“ uviedla Adriana Perinová s tým, že už tento rok by chceli zozbierané materiály prezentovať Pierantoniovi Pavanellovi, biskupovi Diecézy Adria-Rovigo, v ktorej Nicola vyrastal.