Čo dobré nám dal nový vírus
Skoro všetko je zatvorené, dokonca aj sväté omše zrušené, nakazených pribúda, niektorí hovoria v súvislosti s COVID-19 ako o Božom treste – ale v duchu hesla „tým, čo milujú Pána, všetko slúži na dobré“ (Rim 8, 28) môžeme predsa len nájsť aj v súčasnej situácii výzvu vyťažiť z nej niečo dobré.
Máme možnosť pomôcť svetu modlitbami a zodpovedným prístupom. Ilustračná snímka: www.istockphoto.com
„Až teraz je to skutočný pôst,“ povedala som si, keď zo dňa na deň zatvorili skoro všetky moje obľúbené inštitúcie v okolí.
Človek má zrazu príležitosť konfrontovať sa s tým, na čom mu záleží – a čo to o ňom hovorí.
Samu ma prekvapilo, že správu o zrušení svätých omší som prijala temer so stoickým pokojom, ale pred zatvorenou knižnicou som sa chcela búriť. Au.
Schválne, koľko svojich bôžikov ste vďaka koronavírusu objavili a pomenovali vy? Na koľko vecí, udalostí, voľnočasových aktivít či miest ste boli príliš naviazaní, a ani ste si to v toku času nestihli uvedomiť?
Okrem tejto užitočnej reflexie sa hneď ponúka aj možnosť obetovať Bohu všetko, čo si chtiac-nechtiac musíme v týchto dňoch odoprieť. A to v pôstnom čase nie je na škodu, však?
Kto vlastne sme
„Počuli ste ten vtip?“ pýtal sa nás kolega. „Objavili prvú obeť koronavírusu. Stala sa ňou pani, ktorú zavalilo šestnásť kíl múky.“
Kritiky na tých, ktorí už skôr rabovali, než nakupovali, sme počuli či čítali dosť. Pre nás kresťanov to však môže byť cenná príučka (možno aj o nás samých).
Myslíme len na seba a svoje zabezpečenie, alebo berieme ohľad na to, že aj ostatní ľudia potrebujú jedlo, antibakteriálne gély, rúška? A že možno viac ako my? Dokážeme aj v týchto časoch odolať potrebe hromadiť?
Nevravím o tom, že by sme mali podceňovať situáciu a ostať úplne bez zásob – ale podarilo sa nám ustriehnuť mieru? Už teraz som zvedavá na štatistiky, koľko pokazených potravín sa vyhodí, keď prejde prvá vlna paniky.
V tomto kontexte je pre nás súčasný stav dobrou príležitosťou zamyslieť sa, ako je to s našou náchylnosťou „nahrabať si“ – a s našou ohľaduplnosťou voči ostatným.
Buď tam, kde si
Asi mnohí z nás majú tendenciu utekať. Ak máte povinnú karanténu, veľmi to nejde, maximálne z izby do izby.
Jasné, stále sa dá utiecť do sveta počítačových hier, televíznych seriálov či internetových svetov. Alebo môžeme vziať vynútenú izolovanosť ako príležitosť doriešiť si všetko, čo sme potláčali alebo odkladali. V sebe či okolo seba.
Keď je v domácnosti dusno, lebo deti nemôžu ísť do školy a rodičia dostali home office, čo to o nás ako o rodine vypovedá?
Ak patríme k tým, ktorých sa karanténa týka nielen preventívne, ale fakticky, môžeme svoju prípadnú osamelosť obetovať za iných osamelých; a môžeme sa skúsiť vcítiť do toho, ako sa väčšinu svojho času asi cítia.
Prečo sa to deje
Možno vďaka COVID-19 konečne zistíme, ako sme na tom s našou vierou. Nie ako by sme chceli vyzerať, že na tom sme, ale ako je to naozaj.
Chýbajú nám v tieto dni sviatosti či sväté omše? Snažíme sa vynahradiť si to, čo si nemôžeme dopriať osobne? Siahame viac po Biblii, duchovnej literatúre? Prepíname a ladíme na kresťanské programy?
A čo náš modlitbový život? Prehodili sme už aspoň nejakú strelnú modlitbu za obete a zdravotnícky personál? Alebo si skôr ideme štýlom „ja nič, ja muzikant“, pretože podľa štatistík toho našej vekovej kategórii až tak veľa nehrozí?
A ešte – ako si interpretujeme celú túto situáciu v kontexte viery? Vraví sa, že ak chceme zistiť, čo si myslíme o Bohu, máme sa spýtať, čo si myslíme, že si Boh myslí o nás. Takže – prečo sa to deje? Prečo Boh COVID-19 a všetko okolo dopustil? To, ako si odpovieme, veľa vypovedá o tom, v akého Boha veríme.
Epidémia každodennej lásky
Nech je ako chce, táto situácia prináša veľa príležitostí na skutky duchovného aj telesného milosrdenstva.
Máme skvelú príležitosť modliť sa za živých a zdravých, tešiť zarmútených, trpezlivo znášať krivdu (keď tržby tvojho podniku idú v tomto čase prudko dolu, keď nemôžeš navštíviť milovaného príbuzného v nemocnici alebo keď sa pre vírus zrušila svadba, ktorú ste plánovali rok, je to fakt poriadna skúška)...
Skrátka, tereziánsky robiť „malé veci s veľkou láskou“.
Postarať sa o susedine deti, ktorým zavreli školu. Napísať povzbudivý list do domova dôchodcov všetkým, ktorým je ľúto, že dva týždne neuvidia svojich príbuzných. Dodržiavať inštrukcie štátu a Cirkvi, aj keď s nimi vnútorne nemusíme súhlasiť.
Aj takýmito spôsobmi môžeme spustiť „epidémiu“ každodennej lásky, ktorá bude skvelým vyvážením paniky, skepsy či apokalyptických scenárov okolo (a možno aj v) nás.