Desatoro pre slobodných (1)

Rómeo má svoju Júliu, Jozef Máriu, Adam Evu, Janíčko Marienku, Shrek Fionu, susedovie Jakub Danielu... Len ty nič. 

Možno snívaš o láske; a možno už ani nechceš. Možno si vo fáze, keď dúfaš a hľadáš všade; a možno v tej, keď ti dúfanie pripadá zraňujúce a s hľadaním si to radšej tiež zabalil/a. 

Ale niekde v hĺbke srdca... Chýba ti tá povestná polovička. Láska. Možnosť dávať ju a prijímať spôsobom, akým to vedia a môžu len páry. 

Kedy príde láska
Možno si v tejto súvislosti kladieš mnohé otázky, napríklad: Kedy nájdem lásku? Bude ma niekto chcieť? Prijme ma takého/takú, aký/aká som? 

Aké zvláštne by bolo, ak by ti na to niekto odpovedal týmito slovami:

„Ja som Pán, tvoj Boh, ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva. Nebudeš mať iných bohov okrem mňa!“ (Ex 20, 2 – 3).

Asi by taká odpoveď vyvolala minimálne nadvihnuté obočie, však? Alebo pocit, že ten druhý sa pomýlil. 

Ale nemohol by práve tu, v týchto slovách, byť kľúč? 

Čo pár, to iný príbeh
„Ja som Pán.“ 

Pán. Vládca. Najmocnejší. Ten, čo všetko môže. Aj darovať ti srdce iného človeka. 

Koľko slobodných ľudí sa dostane do stavu rezignácie, keď začína pochybovať alebo prestáva veriť, že niekto by ich mohol ľúbiť (aspoň teda tak, ako po tom túžia). 

A tu je ten mocný Boh, ktorý uisťuje: „Hľa, ja robím čosi nové, teraz to klíči, nebadáte? Áno, urobím cestu na púšti a rieky na pustatine“ (Iz 43, 19). 

Tvoj miláčik k tebe nepríde v sprievode anjelov a za zvukov filmovej hudby, najlepšie ešte aj s ceduľkou „vyrobený pre teba; exkluzívny darček od Boha“. 

Príde – a možno už prišiel, len to nevieš – vo víre bežných dní, jedného zdanlivo obyčajného dňa, ktorý sa bude spätne podobať na x iných. 

Nezjaví sa ti Ježiš, neukáže naňho prstom a nepovie: „Aha, to je ten pravý/tá pravá.“ 

Udalosti „klíčia“. Najprv možno dlho nebudeš vidieť ovocie, dokonca ani stonku; ale to neznamená, že Boh už nepripravil pôdu. A, ktovie, možno už v nej sú korienky. 

Aj bez románových efektov typu „od prvej chvíle som vedel/a, že je to tá pravá/ten pravý“. 

Iste, môžu byť aj také. Môže to byť všelijako. Boh neprodukuje príbehy lásky ako cez kopirák. Veď len pozorne počúvaj dvojice okolo seba. 

Čo pár, to iný príbeh. Čo by jedných oddelilo, to iných spojilo. Niektorí sa zaľúbili hneď, iným to trvalo roky. U niektorých bola láska okamžite opätovaná, iní si ju museli dlho získavať. U niektorých šlo zlaďovanie sa ako po masle, iní sa museli cez mnohé prehrýzť. 

Boh dokáže pracovať s rôznym materiálom. „Preto netraťte dôveru, lebo ju čaká veľká odmena“ (Hebr 10, 35). 

Dobrý Otec
Tvoj Boh.

Aké zvláštne slová. Niekto by si ich pokojne dal do toho istého radu ako „tvoja izba“, „tvoja kniha“, „tvoja hračka“. 

Keď je to „môj“ Boh, mal by plniť moje priania, nie? Asi ako keď si zapnem kávovar a on mi o pár minút „venuje“ kávu. 

Zoznam želaní, kedy, akého alebo rovno koho si po svojom boku predstavujem, už odo mňa Boh dostal, tak kde je problém? Prečo mešká? 

Možno preto, lebo ten „tvoj Boh“ je nie v rade vecí ako „tvoja vec, s ktorou si môžeš robiť čo chceš“, ale „tvoj Otec“. 

Otec dá dieťaťu najprv obed, až po ňom dezert.

Otec dá dieťaťu najprv učebnicu, až potom tablet. 

Otec dá dieťaťu najprv to, čo potrebuje, až potom to, čo chce.

Hoci dieťa si môže myslieť, že nový mobil je „potreba“, špenát „trest“ a príkaz ísť do postele o deviatej namiesto polnoci „krivda“.

Vo vzťahu k Bohu vždy budeme deti. Ako povedal ktosi múdry, chcieť pochopiť Boha je ako chcieť napchať oceán do pohára vody. 

Máme šťastie – veľké šťastie, že ten Boh je dobrý Otec. Nie nejaký tyran, ktorý má potešenie z toho, že nám ubližuje. Nie neschopný, ľahostajný, netrpezlivý rodič – ale najlepší Otec na svete. 

Zverí dobrý otec svoje auto dvanásťročnému synovi bez vodičáka? Jasné, ten syn si môže myslieť, aký je skvelý šofér, že už je pripravený a že otec by mu mohol viac veriť... 

Môže dokonca otcovi ukradnúť kľúče a spraviť si vlastnú „road“ aj bez otcovho zvolenia. Takéto príbehy sa však väčšinou nekončia dobre. 

Viem, o čom hovorím. A dnes už viem, že Boh vedel, kedy má v mojom prípade svoj čas „objímať sa“ (Kaz 3, 5) a „milovať“ (Kaz 3, 8). 

A vie to aj u teba. Daj Bohu čas, aby z teba i z neho/nej spravil dar pre seba navzájom (i pre svet). 

Kedy to má byť, vie lepšie ako ty. 

Milovanému dieťaťu nedáš nezrelé plánky. Aj keď má na ne veľmi chuť. 

Čo potom
„Ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva.“

Úprimne – nezotročuje ťa to? Tie večné obavy a úvahy o partnerskej láske, ktorú zatiaľ nemáš? 

Nebolo by tvojej hlave a srdcu lepšie, keby tam stále nevírilo „kto, kedy, kde, ako, prečo“ alebo „čo ak“? 

Niekedy myšlienkové pochody single ľudí pripomínajú určité „postihnutie“ – akoby verili, že byť slobodní je „choroba“. 

Ozaj, keď spomínam postihnutie a chorobu...

Petra Halmešová, vtipná a inteligentná blogerka s diagnózou spinálna svalová atrofia (v praxi to u nej znamená, že leží na posteli, dýcha za ňu prístroj, neľutuje sa však a robí napríklad skvelé blogy) napísala i jeden veľmi dobrý text, ktorý sa mi zdá „aplikovateľný“ aj pre slobodných. 

Volá sa Prečo sa nevenujem liečbe mojej svalovej atrofie?
 
Pointa, ktorú chcem vyzdvihnúť: „Keby som celých mojich 22 rokov venovala naháňaniu sa za liečbou, tak v momente, keď by sa mi podarilo ju nájsť, by som nemala na čom postaviť svoj zdravý život. Nemala by som žiadne znalosti okrem toho, ako udržať pri živote človeka so SMA. Nemala by som iných známych než tých so SMA, čiže by sme už nemali nič spoločné. Nemala by som ani poriadnu osobnosť, pretože by sa ňou stalo SMA. Čo by mi zostalo, keby som celý svoj život venovala svojej diagnóze a zrazu by som ju už nemala?“

Chcem tým povedať – ak je tvojím jediným cieľom, zmyslom života, niekedy až obsesiou zbaviť sa „choroby“ (single stavu) a získať „zdravie“ (partner), márniš život a čas, ktorý máš teraz. 

A navyše, znehodnocuješ ten, ktorý ťa čaká. Ak rozvíjaš svoje záľuby, buduješ priateľstvá, vzdelávaš sa, pracuješ na sebe, akiste tým svojho vyvoleného/svoju vyvolenú obohatíš viac, ako keby si čas slobodného života premárnil/a flirtovaním, snívaním o dokonalej láske a sebaľútosťou, že ju nemáš. 

Okrem toho, nikto nepovedal, že ten čarovný „liek“ (partnerská láska) naozaj získaš. Čo potom? Budeš zatrpkutý štyridsiatnik, ktorý vyplakáva, že jeho život nemá zmysel? 

Naozaj chceš svoje šťastie, radosť a existenciu postaviť na tom, či raz budeš alebo nebudeš vo vzťahu? 

Neprípomína to ono povestné stavanie domu na piesku (porov. Mt 7, 26 – 27)? 

Dokonalý vzťah už teraz
Ak od druhých chceme, aby pre nás boli všetkým, aby nám akoby nahradili Boha, vystavujeme ich očakávaniam, ktoré bežný človek nevie naplniť, a tlaku, ktorý normálny človek nevie zniesť. 

Boh vie, prečo radí „nebudeš mať iných bohov okrem mňa“. 

Lebo on je dokonalá láska, ktorá je „trpezlivá, dobrotivá; nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa“ (1 Kor 13, 4) atď. Len on ti vie dať to, čo žiaden bôžik nie. 

Aj keď nájdeš niekoho, kto bude jeho lásku vedieť skvelo odrážať, celkom určite to nebude vedieť 24/7 a v každom životnom období. Aj najdokonalejší svätci mali chyby. 

A je dosť pravdepodobné – Gaussova krivka nepustí –, že tvoj partner/ka zrejme nebude druhý Ľudovít Martin alebo druhá Chiara Petrillová (niežeby som ti to nepriala), skôr skrátka niekto bežný, so svojimi menšími či väčšími chybami, vrtochmi. Že sa na vašej spoločnej ceste do neba poriadne nadriete. 

Tá dokonalá láska, ktorú čakáš od pozemskej lásky, je skrátka utópia. 

Tvoj partnerský vzťah bude natoľko dobrý, nakoľko ste sa obaja oddali Bohu. Čím viac sa priblížite k Bohu, tým viac sa priblížite k sebe. Vaša láska k sebe bude odrazom vášho vzťahu k Bohu. To je celé. 

Ak čakáš na dokonalú lásku, ktorá dá tvojmu životu zmysel... Skvelého človeka, ktorý ťa bude milovať tak, aby ťa to naplnilo...

Ten už žil pred 2000 rokmi. 

A môžeš s ním žiť vo vzťahu už teraz. 

Ak to nestihneš alebo nechceš, i keď budeš mať vzťah, zistíš, že to nie je celkom „ono“; že hoci sa snažíš ako chceš, stále je v tebe to určité prázdno, ktoré dokáže zaplniť len Boh. 

Či sa ti to páči, alebo nie, svätý Augustín mal pravdu: „Pre seba si nás stvoril a nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe.“  

Keď sa to však tak vezme, je to dobrá správa. 

Naše srdce môže byť spokojné už teraz; aj keď sa zatiaľ vo svete ľudí nenašiel nikto, kto by s nami chcel byť v dobrom aj v zlom. Boh chce. Veľmi. A bude. 

Aj keď už ten vzťah budeš mať a zistíš, že si si ho možno príliš zidealizoval alebo aj keď bude perfektný, ale potom oň z rôznych dôvodov prídeš (nikto tu nežije večne a ani to, že tvojho miláčika nechytí nejaký Alzheimer, ti nikto negarantuje). 

Vďaka Bohu, že naše šťastie závisí od nekonečného Boha, nie od smrteľného človeka. Jasné, že nás Boh môže ľúbiť aj cez neho – ale obmedzene a obmedzený čas. 

V Bohu je však všetko úplne. 

Tvoja láska. 

Ale aj ty; taký, aký si.  

I keby si sa vysnívanej polovičky nikdy nedočkal/a.