Desatoro pre slobodných (4)

Možno patríš do kategórie tých, čo už majú otázku povolania vyriešenú – lenže na vzťah treba dvoch a ten druhý skrátka nie je. 

Hľadáš, modlíš sa, snažíš sa – a nič. A nevieš, či zatiaľ, alebo či by bolo lepšie sa s tým zmieriť a radšej skúsiť túžbu po vzťahu či manželstve uspať, potlačiť.  

A ako by si sa už len pre to dosť netrápil – možno olej do ohňa prilievajú tvoji rodičia či starí rodičia. Neodbytnými otázkami, nevyžiadanými radami, zraňujúcim porovnávaním. 

Au. Nie všetci rodičia sú chápaví, primerane súcitní, trpezliví. 

Možno sa ti dokonca sami snažia niekoho dohodiť. Samozrejme, lebo chcú „len dobre“, dokonca „to najlepšie" pre teba. 

Možno chceš byť úctivý – lebo veď ľúbiš Boha, vlastne aj rodičov, aj všetci kňazi (najmä tí starší) ti to opakujú. Ale zároveň cítiš – a čo ja? Ako mať úctu k ľuďom, ktorí (hoci možno nevedome) moju sebaúctu zrážajú? 

Neokrádaj ich o zrelosť
„Ak si zostal slobodným, to neznamená, že sa máš zriecť práva byť dospelým,“ píše Michel Quoist. A čo to podľa neho znamená? 

„Nesmieš sa stať otrokom nesprávne chápanej povinnosti a nemáš právo vnucovať svojmu životu životný rytmus zostarnutých rodičov.“ 

Vidíš ten plamienok nádeje – pre tvoj život, tvoje práva, tvoju cestu?  Ale zároveň...

„Obávaš sa nepochopenia, sĺz, prísneho odsúdenia, preto pod zámienkou detinskej lásky a oddanosti skrývaš svoju slabosť, paralyzuješ svoj rozvoj a rodičov okrádaš o zrelosť, na ktorú majú právo.“

Michel Quoist si dokonca trúfa dodať: „Hoci to naoko vyzerá inakšie, zdržiavaš ich na ceste. Nemiluješ dostatočne svojich rodičov.“ 

Ako to?

„Získať nezávislosť, milovať svojich rodičov ako dospelý človek a nie ako dieťa, pomáhať im, aby uznali svojho syna za úplne autonómnu osobu, zaiste neznamená opustiť svojich rodičov. Treba im pomáhať materiálne, urobiť im radosť, ošetrovať ich, ak treba, ale pritom si tiež vydobyť a zachovať plnú vnútornú slobodu dospelého človeka.“ 

Potrebuješ to (potrebujú to) ešte explicitnejšie? 

„Ľudia neplodia a nevychovávajú svoje deti pre seba, ale pre iných a pre Boha (bez ohľadu na to, aký stav si vyvolia). Dokiaľ svoje deti úplne neodovzdajú, neskončili svoje poslanie. Ak sa ich čo i len trochu usilujú odobrať iným (manželovi, deťom, zamestnaniu, povinnosti, ľudstvu, Bohu), stroskotali. Nemilujú dostatočne svoje deti.“

Dovidenia, mama hotel
Ak si dospelý/dospelá, žiješ však stále s rodičmi a cítiš, že ti to viac berie ako dáva, vrelo odporúčam odsťahovanie sa. 

„Mama hotel“ je možno pohodlný, ale veľmi ľahko sa môže zmeniť na hrob – tvojej samostatnosti, zrelosti, slobody. 

Toto „pohodlie“ si kupuješ veľmi draho. 

Možno nemáš na vlastný byt; ale akiste máš na nájom. Možno nemáš na nájom bytu; ale akiste máš na nájom izby. Spolubývajúci môžu byť veľké požehnanie – najmä ak si nemal (viac) súrodencov, bude to dobrý výcvik na vážny vzťah. 

Upratovanie a domáce práce vo vlastnej réžii, zodpovednosť za platenie účtov a stav bytu, pokusy o komunikáciu či kompromis – to všetko môže byť (trúfam si dokonca tvrdiť, že je/bude) lepšou prípravou na manželstvo než bývanie s rodičmi.

Ak však chceš byť vnímaný a posudzovaný ako dospelý, správaj sa tak. Napríklad nežobri peniaze od rodičov. Žiť v svojom byte na ich účet je všetko, len nie dospelé. 

Podobne je to s varením, praním, upratovaním – nauč sa to, ak ťa to neučili oni; ale nezníž sa k tomu, aby ti tvoja mama aj na diaľku robila základnú údržbu (návšteva cez víkend s hordou tvojej špinavej bielizne ti nepridá ani na zodpovednosti, ani na sebavedomí).

Raz vo vlaku som cestovala so ženou, ktorá šla z východu navštíviť syna v Bratislave. Lepšie povedané – upratať mu. Vraj tak chodí niekoľkokrát do roka, lebo on to sám nevie. Najzvláštnejšie sa mi zdalo, že jej sa to vôbec nezdalo zvláštne. 

Nerob sám zo seba paródiu na dospelého človeka. 

Možno – najmä ak si vyšiel z onoho „mama hotela“ - bude najprv ťažké zvyknúť si na všetky povinnosti a vôbec priznať (trebárs tým spolubývajúcim), že si v živote nezapol práčku alebo že v pečení máš svoju premiéru až dnes. Lepšie však neskoro ako nikdy. 

Čím viac budeš skúšať, tým lepšie to pôjde. A čím lepšie ti to pôjde, tým viac bude rásť tvoje „dospelácke“ sebavedomie. 

Keď nevedia, čo robia
Nestačí sa však „odstrihnúť“ len lokálne. Aj tak budú návštevy, telefonáty, správy; komunikácia. 

I na tej treba popracovať. Byť úctivý, a pritom sa držať svojho. Naučiť sa to je kumšt; určite to nepôjde ľahko ani rýchlo. 

Najmä ak máš panovačnejších rodičov, nebudú si zrejme chcieť či vedieť zvyknúť na to, že v svojom živote nechceš ich urážky, necitlivé poznámky či sebaľútostivé výlevy. 

Možno si dokonca nebudú chcieť či vedieť pripustiť, že ťa zraňujú. V svojich očiach budú tí dobrí, tí neomylní. 

To však neznamená, že by si sa musel/a vzdať – vzdať práva na svoj život, svoje názory, svoju cestu. 

Odpustiť a opustiť – nič lepšie sa teraz asi nedá. 

Odpustiť – možno aj Ježišovými slovami: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia“ (Lk 23, 34). 

Opustiť – najmä mentálne. 

Prevziať zodpovednosť za seba a svoj život. Nastaviť si hranice – a trvať na nich. Aspoň sa o to všetko snažiť. 

Nedaj si utierať sopeľ
Možno sa tešíš, že takých rodičov nemáš. Tí tvoji sú dobrí, milí, o všetkom sa s nimi môžeš baviť, v podstate sú tvoji kamaráti.

Ale možno si na nich navizaný/á tak, že preto nevieš dospieť. Je ti doma až tak dobre, že si ani nemáš dôvod tvoriť nový domov. 

Ak túžiš po manželskom živote, aj pre teba bude platiť „preto muž opustí otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele” (Mt 19, 5). 

Všimni si, že Ježiš nehovorí opustiť len hádavých, náročných, deprimujúcich rodičov. 

Ak sa z tvojej „starej“ rodiny stane bôžik postavený na piedestáli, ktorému sa stále klaniaš a najradšej by si naň vyšvihol i svojho drahého („moja mama varila lepšie“, „môj ocko by to spravil takto“), šťastný vzťah to veru nebude. 

Preto prejavom tvojej úcty môže byť, že svojim drahým rodičom vrátiš ich ľudskú podstatu a prestaneš si z nich robiť „polobohov“.  

Najmä ak pre to stále ostávaš mentálne v pozícii nesamostatného dieťaťa. 

Ako píše Mária Kohutiarová: „Správna láska káže dovoliť, aby si sa občas aj udrel/a a skúsil/a, ako sa žije život. Nedovoľ, aby tvoji rodičia ‚hasili' tvoje problémy miesto teba! Nepripusti, aby ťa stále ľutovali a stále ťa stavali len do dobrého svetla najlepšieho syna či dcéry. Nie si predsa už malý chlapec či dievčatko! Vzchop sa! Potrebuješ vari ešte vodiť za ručičku a dať si utierať sopeľ?“

Sú mojimi rodičmi
Kde presne sú hranice úcty? To ti asi nikto nepovie; ale napovie možno duchovný radca, možno svedomie, možno čas. 

V každom prípade však platí to, čo napísala Katarína Gromošová:

„Ctiť si znamená uznať, že sú mojimi rodičmi a že tak majú špecifické, jedinečné postavenie v mojom živote. Že ich nikdy nestratím zo zorného poľa – nikdy nebudú pre mňa cudzí. Že sa o nich postarám v chorobe a v starobe. Môžem s nimi byť menej v kontakte, keď mi tento kontakt ubližuje, ale nemôžem sa ich zrieknuť ako rodičov.“