Desatoro pre slobodných (5)

Nezabiješ. Možno si často ani neuvedomíme, ako ľahko sa stávame vrahmi –  dôstojnosti, úcty, radosti, života. Je také smutné vidieť, ako niekto „zavraždil“ v niekom inom chuť pracovať, chuť rozvíjať sa, chuť žiť. Možno je dobré uvedomiť si niektoré veci, ešte kým sme „single“, aby sme nimi neskôr „nezabili“ svoj vzťah. 
Mária Bilá 12.06.2020
Desatoro pre slobodných (5)

Mám rada Glocha. Lepšie povedané – Šmígla. To milé čudo z Pána prsteňov, ktoré úplne ovládla závislosť od zlatého predmetu a zatemnila mu mozog. 

Gloch bol ochotný a schopný zabíjať; Šmígl (niečo ako jeho lepšie ja) však chcel byť dobrý, chcel konať dobro. 

Šmígl by možno nebol, keby nebol Frodo. Lebo práve hobit Frodo, ktorý bol k nemu dobrý a milý, vzkriesil v Glochovi nádej, že tiež môže byť dobrý a milý. 

Šmígl a Gloch v sebe intenzívne bojovali; a zrejme nebol divák/čitateľ, ktorý by Šmíglovi nedržal palce. 

Dobrý Šmígl však prehral; zlý Gloch v ňom zvíťazil.

Mohla za to príťažlivosť prsteňa, Glochova závislosť od neho? Áno, akiste. Ale...

Nemôžem sa zbaviť dojmu, že za to mohla i moja najobľúbenejšia postava z tohto diela - Sam. Obetavý, odvážny, verný. Aj on mal však určitú slabinu, ktorú by možno niektorí považovali za cnosť. 

Od začiatku Glochovi neveril, spochybňoval ho, urážal, správal sa voči nemu podozrievavo. V Glochovi bol schopný a ochotný vidieť iba Glocha. 

Od začiatku mal mienku, že dobrý Šmígl je iba maska, pretvárka. 

Gloch našiel len jednu bytosť, ktorá bola schopná veriť v jeho dobro – a to stačilo na to, aby ho chcel konať. Napokon však vyhrali predsudky a odsúdenia tých 99, ktorých slová ho utvrdzovali v tom, že nemá šancu byť lepší. 

Urážka ubližuje, zabíja
To nie je len realita Stredozemia; toto dôverne poznáme i v našom svete. Aj v nás možno reči iných často zabíjajú Šmígla. A aj my – obetaví, chrabrí, dobrí Samovia – často (možno nevedomky) zabíjame Šmíglov v iných.

Pozrime sa, čo na margo „nezabiješ“ uviedol pri generálnej audiencii na Námestí sv. Petra v stredu 17. októbra 2018 pápež František. 

„Pred Božím súdom je aj hnev na brata istou formou zabitia. Preto apoštol Ján napísal: ‚Každý, kto nenávidí svojho brata, je vrah' (1 Jn 3,15). Ale Ježiš nezostáva len pri tomto, ale podľa rovnakej logiky dodáva, že aj urážka a pohŕdanie môžu zabiť. A my sme zvyknutí urážať, je to tak. A berieme to tak ako dýchanie. A Ježiš nám hovorí: ,Zastav sa lebo urážka ubližuje, zabíja.'“ 

Každý z nás má zrejme kopec rán a jaziev, ktoré mu spôsobili iní tou mocnou zbraňou – jazykom. 

„Vskutku, na ranenie nevinnosti dieťaťa stačí jedna nemiestna veta. Na zranenie ženy môže stačiť jedno chladné gesto. Na zlomenie srdca mladého človeka stačí odoprieť mu dôveru. Na zničenie človeka ho stačí ignorovať. Ľahostajnosť zabíja. Je to ako povedať druhému: ,Ty si pre mňa mŕtvy', lebo si ho zabil v svojom srdci. Nemilovať je prvý krok k zabitiu, a ,nezabiť' je prvý krok k láske.“ 

Kto by nedal pápežovi Františkovi za pravdu? 

Kto by si hneď nespomenul na slová, ktoré ťali do živého, ktoré mu dodnes znejú v hlave a zraňujú ho znova a znova a znova? 

Jazyk a kultúra lásky
Možno nás niekto smrteľne ranil; no chcieť ho tiež raniť smrteľne – to nebude v očiach Boha spravodlivé. 

Prišiel na to už Dávid, ktorému číhal na život Šaul: „Ako hovorí staré porekadlo: ‚Od zločincov vychádza zločin.' Nuž moja ruka nesiahne na teba“ (1 Sam 24, 11 - 14).

Ak začneme používať zbrane a taktiky vrahov, tiež sme vrahovia. 

„Ak zabiť znamená zničiť, potlačiť, eliminovať niekoho, tak potom nezabiť chce povedať: starať sa, doceniť, zahrnúť. A aj odpustiť,“ tvrdí pápež František. 

Dobre to, koniec koncov, spraví aj nám – možno najmä nám. 

A špeciálne vo veciach vzťahu. 

Ak si budeš opakovať, akí sú všetci muži zlí, násilnícki, ako im ide len o jedno a podobne, len si prehlbuješ svoje zranenia a eliminuješ šance na nájdenie vzťahu a dobrého muža. 

Aj keby niekto výnimočný do tvojho života prišiel, nebudeš ho schopná prijať, lebo budeš odmietať veľmi dôležitú časť jeho života – a totiž jeho mužnosť. 

Podobne to platí aj opačne; ak sa muž rozhodne (lebo vždy je to naše rozhodnutie) žiť vo svete, kde všetky ženy sú manipulatívne, náladové zlatokopky, aj keby našiel anjela v ženskej koži, úžasnú ženu, nebude ju vedieť naplno prijať. 

Ešte jedna pragmatická rada – na vzťah treba nežnosť. Trhá mi uši a srdce, keď vidím partnerov či manželov, ktorí sa medzi sebou rozprávajú ako najväčší nepriatelia. 

Urážky, obviňovanie, zvaľovanie viny na toho druhého, dokonca ohováranie či zhadzovanie partnera pred inými...

Toto asi ešte nikomu radosť a pokoj neprinieslo. 

Už teraz, keď si single, sa teda uč rozvíjať jazyk a kultúru lásky. Byť nežný. Empatický. Láskavý. Vľúdny. 

A cvičiť si to môžeš napríklad už na sebe. 

Konečne stopka
Nepodaril sa mi koláč. Banálne? Ale pre mňa to bola tragédia. Spúšťač asi takýchto myšlienkových pochodov: 

Nikdy sa ti nič v kuchyni nepodarí (ironické je, že koláč, ktorý som piekla tesne predtým, vyšiel na výbornú). Si nemožná gazdinká. Ty sa chceš vydať? Ty sa chceš starať o deti? Aká budeš žena a matka, keď ti nevyjde ani len koláč? 

A ďalšie obľúbené taktiky Glocha vo mne. 

Napríklad hnev na iných: lebo tamten mi povedal toto, henten spravil tamto, ja mám z toho traumu, keby tamten a henten spravili pred desiatimi rokmi toto, ja by som dnes vedela koláč spraviť takto... 

Hnev na seba. Nielen preto, že mi nevyšiel koláč, ale pre všetko možné a nemožné s tým spojené i nespojené: Vstala si neskoro, nakúpila si málo, si príliš cholerická a precitlivená, mala by si sa usmievať, mala by si byť lepšia kresťanka a chváliť Boha, aj keď ti niečo nevyjde, mala by si chváliť Boha úprimnejšie a radostnejšie... 

Prehnané scenáre: Mala by si ostať sama, lebo žena by mala byť praktickejšia, lepšia, šikovnejšia, lepšie variť, lepšie zvládať podobné situácie...

Spochybňovanie zmyslu môjho života (nie, nežartujem): Nikdy ti nič nevyjde, stále si precitlivená, si taká nemožná, Boh musí byť z teba sklamaný, každého vždy sklameš... 

A potom konečne stopka. Nejaký záblesk možno z dávno prečítanej knižky alebo vypočutej prednášky. 

„Povedala by si to dcére? Ak by jej niečo nevyšlo, rozprávala by si sa s ňou takto ako teraz so sebou?“ 

Gloch vo mne začať kričať, že áno; že som melancholická cholerička a budem s touto povahou mizerná mama. 

Šmígl však začal chápať. Nie, nepovedala. Povedala by som jej niečo milé, povzbudivé. Ocenila to, čo vyšlo.

Rozdávať to krásne
Mnoho z nás prežíva podobné samovravy, a to ani nemusí nič pokaziť. 

„Si tučná. Si škaredá. Jasné, že ťa nechcel.“ 

„Si zbabelý. Máš mizernú prácu. Žiadna baba ťa s tým platom nebude chcieť.“

Asi je jasné, ako môže človek s takýmto nastavením aplikovať „miluj svojho blížneho ako seba samého“ (Lv 19, 18).

Len veľmi ťažko môžeme iných milovať (hoci sa nám možno darí tváriť, akoby sme ich milovali), keď v skutočnosti nemáme radi ani seba. 

„Ach, ako neznášam tie vychrtlé kozy. Jasné, ďalšia krásavica, ktorá dostala od života viac ako ja, určite to bude nejaká pipka. Muži sú povrchní hlupáci, ktorým stačí pekná tvárička, aby sa nechali poblázniť.“ 

„Tie ženy chcú len mačov, ktorí ich zbalia a odkopnú, o dobrých chlapcov nezakopnú. Systém je zlý, šéf je zlý, všetci, čo majú lepšie miesto a plat ako ja, ho určite dostali po známostiach. Ženy letia len na prachatých, sú povrchné.“ 

Čistá kultúra smrti. Niekto siahol na našu sebaúctu („si tučná a tučné dievčatá chlapci nechcú“), a keď si my jeho posolstvo vezmeme za svoje, často sa bránime tak, že všetku tú nahromaždenú nenávisť posúvame v určitej transformácii ďalej (napríklad žiarlim na štíhle dievčatá, nemám rada mužov a považujem ich za povrchných...).

My sami najlepšie vieme, čo nás zranilo, možno stále zraňuje. 

Určite nám však nepomôže, ak si budeme prehlbovať naše rany. Ublížime tým ešte viac sebe, ale aj iným. Zranený zraňuje.  

Možno je single čas krásnym darom od Boha na to, aby si si zahojil/a svoje zranenia – s jeho pomocou, a aj s pomocou priateľov, spoločenstva či nejakého odborníka, keď to bude nutné. 

Aby si do vzťahu šiel ako ten, ktorý rozdáva skôr to krásne než zlé. 

Svet potrebuje páry, ktoré produkujú život. Napríklad aj vo forme nehy, láskavosti... 

Ak chceš raz v takom byť, začni dnes. Začni od seba. Nehou, trpezlivosťou a láskou k sebe. Svet to potrebuje. Svet ťa potrebuje. 


Podnetné myšlienky z facebookovej stránky Spoluzávislosť, ktoré ti môžu pomôcť prehodnotiť vzťah k sebe a iným 

„Je to úžasné, že ten istý Boh, ktorý stvoril vrchy, moria a galaxie, sa pozrel na teba a pomyslel si: Svet potreboval aj jedného takého, ako si ty.“

„Prežil si traumu, zlomené srdce, rôzne fázy života, z mnohého si bol zničený, ale stále si tu. Si úžasný.“

„Možno si si tým prešla a prežila to, aby si pomohla dostať sa z toho niekomu inému.“

„Hranice sú spôsob, ako sa o seba starám. Nie som zlý, sebecký a necitlivý len preto, že nerobím veci podľa teba. Aj ja som dôležitý.“ 

„Robíme chyby. Malé i veľké. No sú to chyby, nie my.“

„Môžem ťa viniť za to, čo si mi urobil, no nie za to, že som sa rozhodol tak dlho sa tým zaoberať.“

„Ak chcem jedine všetko alebo nič, ak je všetko buď úžasné alebo strašné, ak som buď úspešný alebo nula, koledujem si o frustráciu, nízku sebaúctu a pesimizmus.“