Desatoro pre slobodných (7)

Slobodný človek sa ľahko môže cítiť o niečo „okradnutý“. 

Napríklad o nežnosť, o prejavy lásky, o romantické chvíľky, správy, vyznania. 

Najmä pri pohľade na iných sa môže tento pocit zintenzívniť – prečo oni toto majú a ja nie?

Ani si to možno neuvedomí – ale od toho je už len malý krôčik k tomu, aby sa sám stal zlodejom. 

Zlodej radosti
Louis Evely v knihe Utrpenie dochádza k takejto úvahe: „To, čo vám chýba, vás nemôže obrať o šťastie. Ak bez toho nemôžete byť šťastní, nebudete šťastní nikdy. Šťastiu treba poskytnúť úver. Treba byť šťastní vopred, treba nachádzať šťastie v dôvere i v nešťastí.“ 

Je smutné rozprávať sa s človekom, ktorý si vzal do hlavy, že bude šťastný „až keď“. 

Budem šťastná/šťastný, až keď pojdem tam. Až keď dosiahnem toto. Až keď tento spraví tamto. 

Je smutné jednu udalosť či osobu postaviť nad stovky iných, ktoré by nás chceli potešiť. 

Je to smutné – a možno až hlúpe. 

Boh nás každý deň pozýva žasnúť. Napriek všetkému; vo všetkom. 

Ako pokračuje Louis Evely: „My všetci sme zle šťastní. Sme šťastní nevedome, nemotorne, zatrpknuto. Stačí okamih zabudnutia, nevinnosti či viery a my sa zmierime so životom, usúdime, že je dobrý, spravodlivý a štedrý. Keď mu nebudeme jednostaj vyčítať, čo všetko nám nedožičil, potom prídeme na to, že nám chýbala len dôvera, aby sme boli s ním spokojní.“ 

Jeden z najúčinnejších spôsobov, ako sa nestať zlodejom radosti (v svojom živote, ale aj v živote iných – kto už sa cíti príjemne po stretnutí či rozhovore s ufrflaným, skeptickým človekom) je naučiť sa ďakovať. 

Vždy. Za všetko. Hoci plačúc.

Vďaka za to, že ma nechcel/a. Verím, že máš pre mňa pripraveného niekoho, kto bude pre mňa ešte lepší. 

Vďaka za to, že som single. Mám vďaka tomu viac času rozvíjať svoje záľuby, schopnosti – a vlastne aj viac času s tebou. 

Vďaka, že som jediný z našej partie, kto ešte nemal vzťah. Ušetril/a som si tým možno mnohé zranenia, ktoré mali kamaráti, čo zažili rozchod. 

Vďaka, že sa cítim taký opustený a smutný. Vďaka tomu som aspoň „provokovaný“ niekoho si hľadať, modliť sa zaňho. Možno vďaka týmto stavom si raz o to viac budem vážiť partnerskú idylku. 

Zlodej lásky
Niektorí slobodní sú ochotní „kradnúť“ viac – napríklad srdce, ktoré im nepatrí. Zvádzať, flirtovať, skúšať odsmerovať city niekoho iného k sebe. 

Len čo je však niekto zadaný, a tobôž žije v manželstve, mal by byť pre nás tabu. 

Ako by asi spravodlivý Boh reagoval na prosby typu „nech sa rozídu“? 

Ako by sa mu asi páčili naše snahy zničiť niekomu šťastie? 

Jasné, dá sa namietať, že nie všetky dvojice žijú šťastne. 

Ak tí dvaja zatiaľ spolu len chodia, možno sa dá (ak máme rozlíšené, že je to naozaj záležitosť dobra, nie nášho ega) porozprávať sa s tým, kto ťahá za kratší koniec a ponúknuť mu (nie vnucujúco) svoj pohľad, názor. 

Ale nie hneď nutne aj náruč. 

A keď sú už manželia – dnes existuje veľa manželských kurzov (napríklad Manželské večery), seminárov, špeciálnych duchovných cvičení pre takéto typy dvojíc. 

Prečo niekomu chcieť rozbiť manželstvo – a nie radšej ponúknuť mu víziu, že sa dá zachrániť? 

Prečo byť zlodejom, keď môžeme byť darcom? Ten druhý to nemusí vedieť (a tak by to bolo asi aj ideálnejšie) – ale môžeme mu napríklad každý večer darovať našu modlitbu, požehnanie, spraviť pre jeho dobro nejaký sebazápor či priniesť obetu.

Ak je pre nás naša zadaná platonická láska príliš veľkým pokušením, môžeme aj to zveriť Bohu – a napríklad ho prosiť, aby nás silných citov k nej zbavil, prípadne aby sme bolesť, ktorú nám spôsobujú, prijali ako obetu za ňu. 

Zlodej času a nádeje
Sebaľútosť je strata času. 

Šomranie je strata času. 

Obviňovanie je strata času. 

Ako sa vraví, keď máš čas šomrať, máš čas aj chváliť. Keď máš čas obviňovať, máš čas aj ďakovať. 

Navyše, niektorí slobodní často kradnú čas aj iným. S určitým pátosom možno povedať, že každý dôvod na vzťah menší ako láska je nesprávny. 

Láska – to nemusí byť zaľúbenie. Ale celkom určite by to mala byť úcta k tomu druhému; snaha správať sa k nemu ako k milovanému Božiemu dieťaťu a presne tak zaobchádzať s jeho srdcom. 

Byť s niekým preto, lebo už sa cítim veľmi sám a tento bol akurát voľný a „poruke“ – to je paródia lásky. 

Byť s niekým preto, lebo ho vlastne považujem za menejcenného a myslím si, že na viac by som nemal – to je paródia lásky. 

Byť s niekým preto, lebo od neho očakávam, že dá môjmu životu zmysel, radosť, pokoj – to je paródia lásky. 

Navyše, takýmto spôsobom nie sme len „zlodejmi času“ dotyčného človeka – lebo ten čas, ktorý trávi vo vzťahu s niekým, kto ho vlastne nemá rád, mohol tráviť s niekým, kto by to chcel a vedel –, ale často aj vrahmi nádeje.

Takto „zneužitý“ človek sa môže po podobne necitlivom prístupe ľahko cítiť odradený skúšať šťastie s iným; mať strach, pocit menejcennosti či pochybnosti. 
Ak sme podobne „okradnutí“ boli my, azda nebude od veci uplatniť to, čo pri všetkých iných problémoch: sviatostný život, spoločenstvo, dôverný rozhovor, žehnanie, odpustenie. 

Boh vie a chce napraviť všetky rany. Len si srdce nezalejme do octu nenávisti či zlorečenia. Mohlo by príliš (takmer až neliečiteľne) zhorknúť.  

Zlodej príležitostí 
A možno ešte jedna „zlodejina“. Z kategórie tých, ktorých sa dopúšťame sami na sebe. 

Možno ťa láka prihlásiť sa na zoznamku (tak skutočne láka; nie ako tisícprvý pokus, ako „posúriť čas“, ale niekde v hĺbke, kde to vnímaš temer ako pozvanie) – ale bojíš sa, čo by na to povedali iní. 

Možno chceš skúsiť speed dating – ale bojíš sa, čo by na to povedali iní. 

Možno túžiš vyskúšať rôzne akcie pre slobodných; napríklad duchovné cvičenia či púte - ale bojíš sa, čo by na to povedali iní.

Lebo iní toho narozprávajú veľa – napríklad, že je to ponižujúce, podradné, že je to len pre čudných alebo zúfalých. 

Možno ťa celkom láka ísť vonku s týmto konkrétnym človekom – ale hoci si hodnotovo sedíte, je nižší, tučnejší či menej vzdelaný, ako by si čakal(a); či možno skôr ako by si si prial(a), aby to potom iní nekomentovali pri každej príležitosti. 

Lebo iní toho veľa vedia o tom, akú výšku, váhu, vzdelanie, počet súrodencov či odtieň kože by mala mať tvoja láska – darmo je to skutočne dobrý človek a dokonca aj skutočne dobrý katolík. 

Problém však je, že ak počúvneš strach, možno sa dáš „okradnúť“ o príležitosť, alebo minimálne o zážitok. A možno dokonca o lásku. 

Ak je teda tvojím jediným „proti“ to vnucujúce sa „čo by povedali“, tak vedz, že sú typy ľudí, ktorým neulahodíš nikdy. 

Radšej počúvaj vnuknutia Ducha Svätého – spôsob, ako rozoznať, kedy k nám hovorí on a kedy iný duch, ponúkol napríklad sv. Ignác pri takzvanom „rozlišovaní duchov“. 

Od neho pochádza aj nasledujúca rada/otázka, ktorú možno uplatníš pri svojom rozhodovaní: Z ktorej alternatívy, ktorú si si zvolil, by si pri poslednom súde alebo na smrteľnej posteli mal väčšiu radosť? 

Užívač času
Možno tiež poznáš príbeh/knihu Päť vecí, ktoré pred smrťou najviac ľutujeme od paliatívnej sestry Bronnie Wareovej , ktorá sa rozhodla zistiť, čo umierajúci ľudia ľutujú na konci najviac. 

V rámci odpovedí, ktoré od svojich pacientov dostala, sa objavovali aj tieto dve, nad ktorými sa oplatí zvlášť zamyslieť. 

Mnoho ľudí si vraj pred smrťou želalo, aby mali dostatok odvahy žiť svoj život úprimne, nie podľa očakávaní ostatných. 

Koľko tvojich snov sa nenaplnilo len preto, lebo sedieť na gauči sa javí „bezpečnejšie“ ako trebárs nájsť si spoločenstvo? 

Koľko príležitostí si už nechal prepásť, lebo si nikdy nenabral odvahu osloviť to pekné dievča? Lebo si sa bál, že prípadná bolesť z odmietnutia by bola príliš veľká?

Koľkokrát si „sedela v kúte“, lebo si sa bála, že ak naplno odhalíš svoju krásu, namiesto ocenenia a úžasu by prišla len ľahostajnosť či dokonca posmešky? 

A druhý zaujímavý postreh od tejto dámy: mnohí ľutujú, že si nedovolili byť šťastnejší. 

A čo ty – dovolíš si byť šťastný? Teraz, tu, taký, aký si? S možnosťami, ktoré máš? 

Ako to v rozhovore vyjadrila koučka Zuzana Valábková: „Nie vždy si môžeme vybrať, ako sa budú veci okolo nás diať, či už pre náš vek, obmedzenie, životnú situáciu alebo pre iné okolnosti. (...) Dôležité je zamerať sa na to, čo v situáciách, keď sme výrazne limitovaní, vieme ovplyvniť.“

Konkrétnejšie: „Vieme však ovplyvniť, akú knihu si prečítame, aký film si pozrieme v televízii, aký vnútorný postoj zaujmeme k danej situácii, koľko času venujeme sociálnym sieťam, aké jedlo si uvaríme, akú hudbu si k tomu pustíme, aké denné aktivity si zvolíme, o čom sa budeme s priateľmi rozprávať alebo o akých veciach budeme premýšľať.“

Preto radí: „Aj v situáciách, keď sme výrazne obmedzení, sa ukazuje ako dobrá cesta zamerať sa na to, čo môžeme ovplyvniť. Robiť denne veci, ktoré nám robia radosť a smerujú nás k pozitívnemu mysleniu. S ich pomocou si vieme vedome tvoriť zmysluplný čas za takmer akýchkoľvek okolností.“

Aj v stave single.