Hýbme sa s Bibliou (2)

Po dlhom dni v práci, po mnohých rokovaniach a obchodných schôdzkach, nákupoch, vyčerpávajúcej ceste domov, domácich starostiach je obzvlášť náročné odhodlať sa ešte na prechádzku. A predsa ju tak veľmi potrebujeme. Chôdza je najprirodzenejší pohyb (či cvičenie), ktorý môžeme vykonávať, a skutočne prospieva nášmu zdraviu.

Spevňuje kosti, čo oceníme najmä pri neželaných pádoch, preto je vhodná aj pre ľudí napríklad s osteoporózou. Posilňuje srdce, čím pomáha predchádzať infarktom a vysokému krvnému tlaku. Významným účinkom je zlepšenie nálady a znižovanie stresu.

Paradoxom je, že hoci si vyžaduje istú dávku (fyzickej) energie, zároveň nás (duševnou) energiou nabíja. Je tiež dôležitá na udržanie primeranej hmotnosti. A v neposlednom rade môžeme vďaka nej či pri nej utužiť vzťahy s blízkymi alebo získať nových priateľov. Dosť dôvodov na to, aby sme sa vydali spoznávať okolité krásy. 

Ohromne ma v posledných týždňoch oslovil zhruba desaťkilometrový cyklochodník, ktorý sa tiahne pozdĺž toku riečky Čierna voda a lemuje ho alej rôznych listnatých stromov. Popri chôdzi má človek dosť času i na obdiv, uvažovanie, „filozofovanie“.

Možno sme už pozabudli, aký veľký význam majú stromy pre náš život. Dávajú nám kyslík, čistia vzduch, vytvárajú zdravšie prostredie, fungujú ako protihluková bariéra, poskytujú úľavu v tieni počas horúčav i skrýšu pre živočíšstvo, skrášľujú okolie, dávajú úrodu a v neposlednom rade pôsobia upokojujúco najmä pre svoju zelenú farbu a dodávajú silu pre hlboké korene a rozkošatené konáre.

Charakteristickým znakom všetkých stromov je dávanie. Samy pre seba si nič neberú – okrem nevyhnutných živín z pôdy. A človek? Mal by byť „ako strom zasadený pri vode, čo prináša ovocie v pravý čas, a jeho lístie nikdy nevädne; darí sa mu všetko, čo podniká“ (Ž 1, 3). 

Ako na to? Aby sa mohli naše skutky rozkošatieť a priniesť hojné ovocie lásky, radosti, pokoja, zhovievavosti, láskavosti, dobroty, vernosti (porov. Gal 5, 22), potrebujeme byť ako stromy pri potoku – mať jednak silné zakorenenie v Kristovi a neustály prísun živín – živý chlieb a živú vodu (porov. Jn 6, 51; 7, 38).

A to je možné, len ak budeme neustále napojení na zdroj, ktorým je Ježiš. „Ostaňte vo mne a ja vo vás. Ako ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak neostane na viniči, tak ani vy, ak neostanete vo mne. Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť“ (Jn 15, 4 – 5).

Vzorom i príkladom nám môžu byť mnohé staro- i novozákonné postavy: bezúhonný Noe, ktorý staval koráb z cyprusového dreva (porov. Gn 6, 14); pohostinný Abrahám, sediaci pri terebintoch Mamreho (porov. Gn 18, 1); (za)chránený Jozef, nazvaný ovocný stromček pri prameni (porov. Gn 49, 22); vodca Mojžiš, ktorý stál bosý pred horiacim tŕňovým kríkom (porov. Ex 3, 2); cieľavedomý Zachej, šplhajúci sa na figovník (porov. Lk 19, 1); robotník vo vinici, ktorý oľutoval svoje prvotné zlé rozhodnutie (porov. Mt 21, 28 – 29). 

No hlavným protagonistom, prototypom – stotožneným s podstatou stromu – je sám Ježiš. Celý život (napojený na Otca) dával, vyučoval, uzdravoval, kriesil, napĺňal, sýtil – až nakoniec dal seba samého. A zomrel na dreve. 

Pri najbližších prechádzkach alejou, lesom či hoc aj pri osamotenom holom kríku si skúsme uvedomiť, že stromy nás sprevádzajú od začiatku po koniec života. Drevená kolíska – drevená truhla. Buďme uprostred týchto krajných bodov stromom my sami – neustále napojení na prameň, z ktorého budeme čerpať vodu s radosťou (porov. Iz 12, 3) a potrebné živiny (milosti). Dávajme – a to vrchovato (porov. Lk 6, 38), aby aj nám nebeský Otec dal príbytok v svojom večnom domove.