Hýbme sa s Bibliou (4)

Od začiatku nášho športovania pod vedením Biblie sme sa už hodne ponamáhali. Kým sa pustíme ďalej, na chvíľu si sadnime a uvažujme nad príbehom hendikepovaného muža.
Monika Šimoničová 23.03.2020
Hýbme sa s Bibliou (4)

Buďme ako maják. Vnášajme svetlo do hmiel života našich blížnych. Ilustračná snímka: unsplash.com/Aaron Burden

Slepec Bartimej. Sedí pri ceste a žobre. Po započutí Ježišovho mena sa dovoláva jeho pomoci. Všetci naokolo ho okrikujú. Napriek tomu ešte silnejším hlasom prosí ďalej. Ježiš si ho dá zavolať. Po výzve vstaň a poď odhodí plášť, vyskočí a kráča k Ježišovi – ešte stále slepý. Nato ho Ježiš uzdraví (porov. Mk 10, 46 – 52).

Niekedy sa možno podobáme Bartimejovi z prvej polovice príbehu. Sedíme a čakáme – možno na zavolanie, príležitosť, nejaký gong, signál, ktorý by nás motivoval vyskočiť. Signál sa dostaví, ale k samotnému skoku už nedôjde. Čosi nám bráni.

Skoky síce radíme do ľahkej atletiky, no vyžadujú si tzv. výbušnú silu, ale aj odvahu a odhodlanie, čo tiež nebýva najjednoduchšie. Cieľom je prekonať čo najväčšiu horizontálnu vzdialenosť, resp. pri skoku do výšky alebo skoku o žrdi zdolať latku umiestnenú na stojanoch, pričom po každom úspešnom pokuse sa latka o čosi zvyšuje. Skočiť ďalej, vyššie; skočiť čo najďalej, čo najvyššie. Ide to len pravidelným tréningom. 

Vyskúšajme si na začiatok skok z miesta, hoc aj na chodbe. Natiahnime na zem špagát, postavme sa tesne zaň, rozhojdajme sa a šup. Podarí sa nám prekonať vzdialenosť rovnajúcu sa našej výške? Možno na prvýkrát horko-ťažko zvládneme polovicu. To však nie je dôvod na smútok či na to, aby sme sa vzdali a viac to už neskúšali. Práve naopak. Každý ďalší centimeter nás má motivovať. 

A čo naše skoky v duchovnom živote? Bartimej po výzve nezaváhal. Odhodil, čo bolo navyše (plášť), vyskočil a šiel rovno za Ježišom. Napriek hendikepu. Aj nám sa niekedy po dobrej svätej spovedi alebo duchovných cvičeniach skáče ľahko. Hop – a už sme pri Ježišovi na svätej omši, na adorácii pred Najsvätejšou sviatosťou, na modlitbách chvál.

Ale často len hľadáme výhovorky, prečo ostať sedieť, respektíve stáť na mieste. Raz nám bráni naše ego, potom sa odvolávame na možné i nemožné hendikepy, znevýhodnenia, obmedzenia a inokedy hľadáme chyby v ľuďoch, že sa o nás nezaujímajú, okríkajú nás a podobne. 

Zapamätajme si, že ak chceme skákať vertikálne – teda k Bohu, musíme najskôr skákať (nie poskakovať v zmysle dať sa zneužívať) horizontálne – čiže k blížnym. A ešte predtým je nevyhnutné preskočiť seba samého – ego, pýchu, povýšenosť, lenivosť, pohodlnosť. 

Možno milým vzorom pre nás môže byť blcha. Tá dokáže preskočiť až 350-násobok svojej dĺžky, čo znamená, že človek by musel preskočiť 6 futbalových ihrísk. Žiaľ, my nedokážeme alebo nechceme preskočiť miestami ani jedno leňošenie či jednu urážku.

Podľa príkladu slepca Bartimeja odhoďme, čo je navyše, čo nás ťaží, našu minulosť, a vyskočme napriek hendikepom v dôvere, že skočíme do Ježišovej náruče. Nepleťme sa a nenamýšľajme si naivne, že najskôr musia pominúť všetky problémy, choroby, hendikepy; že musíme byť dokonalí, perfektní, bezchybní.

Spomeňme si, že aj Bartimej vyskočil slepý a až následne nato ho Ježiš uzdravil. Uznal vlastnú slabosť. Preskočil svoje obmedzenie i okrikovanie zástupom. To všetko vo veľkej dôvere v zachraňujúcu, uzdravujúcu silu Ježiša. Od toho momentu šiel za ním.

Z usedeného, žobrajúceho slepca sa stal učeník, ktorý môže, ba priam má vnášať svetlo do hmiel života iných – ešte „slepých“ blížnych.

Hop-šup do toho!