Ja a ten druhý

Yulia vždy túžila pomáhať druhým. Tým, ktorí to potrebovali, ale sami to nedokázali. Hľadala preto spôsob, ako im pomôcť.

„Nemala som a nemám žiadnu konkrétnu predstavu. Môj kurz je naozaj špecifický, pretože hovoríme o teologických problémoch a utrpení vo vojne. O všetkých druhoch problémoch. Neskôr som sa rozhodla, že nechcem, aby šlo o klasické divadlo, ale inkluzívne divadlo so študentmi, otvorené pre všetkých,“ povedala pre Rome Reports.

Projekt dokonca získal prestížne ocenenie Uniservitate, ktoré sa udeľuje servisno-vzdelávacím programom katolíckych inštitúcií. Na spoluprácu pri projekte oslovila Yulia aj kolegov z univerzitného Emauzského centra, ktoré podporuje ľudí so zdravotným postihnutím a ktoré pre nich už skôr zriadilo divadelný súbor Lásky a slzy.

„Toto divadlo existuje na univerzite už dvadsať rokov, ale vždy bolo iba malou komunitou. Tvorilo ho len šesť členov s mentálnym postihnutím. Robili len malé vystúpenia. Nikdy nepracovali v dvadsaťčlennej skupine, takže je to risk,“ vysvetlila Yulia Vintoniv.

Vzájomné učenie

Jednou z členiek projektu je aj Olha Matiychuk, ktorá svojich kolegov s postihnutím berie nielen ako kolegov, ale aj nových priateľov. Verí, že navzájom sa dokážu veľa naučiť.

„Najprv mali trochu strach. S človekom s postihnutím nevedeli komunikovať. Potom však prelomili ľady. Ľudia s postihnutím nás skutočne môžu naučiť byť otvorenejšími, priamočiarejšími a venovať pozornosť dôležitým veciam v našom živote,“ povedala Olha.

Tento program pomohol aj študentke Sofii vyrovnať sa s úzkosťou pri vystupovaní na verejnosti. Bolo jej to nepríjemné a nevedela, ako sa má pri vystupovaní správať. „Pochopila som, že mám byť sama sebou. Zostať verná sama sebe.“

Zdroj: Rome Reports