Keď ste mali mať svadbu

COVID-19 narušil svadobné plány nejedných snúbencov. Niektorí to berú ľahšie, iní horšie. Špeciálne v týchto dňoch myslím na jednu konkrétnu nevestu. 
Mária Bilá 03.04.2020
Keď ste mali mať svadbu

Ilustračná snímka: unsplash/Petr Ovralov

Zaplatené zálohy. Objednaní tí najlepší odborníci z oblasti služieb, ktorých ste našli. Krásne svadobné šaty ako zo šatníka princeznej už nejaký ten čas visia v izbe. Oznámenia vytlačené a možno už poslané či rozdané. Termín vašej svadby zaznačený v diároch a kalendároch všetkých známych. 

A potom prišla tá zvláštna správa. 

To sa týka len tých, čo majú svadbu v marci a apríli, utešovali ste sa možno v prvé dni po tom, čo sa náhle zrušili všetky hromadné zhromaždenia. 

Možno sa to týka aj tých, čo majú svadbu v máji, pripúšťali ste o pár týždňov neskôr. 

A teraz... Vraj tá pandémia vyvrcholí v júli. Ohrozené sú aj letné svadby. Pomaly sa trasú i tí, čo mali termín začiatkom jesene. 

„Veď tú svadbu môžete presunúť,“ snažia sa vás možno utešovať. Áno, môžete. 

Je však niečo, čo na tom škrie a bolí, možno láme srdce, možno „iba“ zamrzí: že „presunúť svadbu“ znamená odsunúť manželstvo. Život s tým/tou, s ktorým/ktorou ste chceli a mali byť svoji. 

Zasnúbená
Myslím v tieto dni na viaceré budúce nevesty; a potom mi napadla aj ona. Tiež mala byť nevesta. 

Myslím na tie jednoduché, nenápadné vety: „V šiestom mesiaci poslal Boh anjela Gabriela do galilejského mesta, ktoré sa volá Nazaret, k panne zasnúbenej mužovi z rodu Dávidovho, menom Jozefovi. A meno panny bolo Mária“ (Lk 1, 26 - 27).

Vety, v ktorých vám zrak padne na čokoľvek – na Gabriela, na Nazaret, na Jozefa, na Máriu... 

A mne tak zrazu svieti jediné slovo. 

Zasnúbená. 

Áno, vedela som to. Odmala katolícke deti počúvajú o Márii, ktorá bola zasnúbená Jozefovi, keď sa jej zjavil anjel. 

Až teraz však dobre chápem, aké je to slovo dôležité. 

Zasnúbená.

Asi nemali objednaného dídžeja - celkom určite však dojednávali nejakých miestnych muzikantov, aby im na svadbe hrali. 

Asi nemali oznámenia – ale žili v dobe, keď sa na svadbu volali všetci – fakt všetci – príbuzní. A milión susedov. Možno každého boli pozvať osobne.  

Asi nemali katering – ale všetko si plánovali, zdobili a varili sami, so širšou rodinou. 

Možno si pamätáš tú svadbu v Káne. Tú, na ktorej Ježiš spravil prvý zázrak. Ak bola Máriina a Jozefova podobná, viem si predstaviť, koľko im dalo roboty ju plánovať. Už len zabezpečiť všetko to víno. To treba niekde objednať, za niečo kúpiť, doviesť, skladovať.

Zasnúbená. 

Možno už komory ich nazaretského domčeka boli plné svadobných koláčov alebo aspoň múky na ne. Možno už v jej dievčenskej komôrke viseli svadobné šaty. 
A potom... Zmena. Náhla. Boh Márii neposlal list s odkazom: „Moja drahá, o týždeň za tebou príde anjel a povie ti niečo zásadné; priprav sa nejako na to.“

Skrátka prišiel. 

Uprostred každodennosti, uprostred plánov, uprostred všetkých predsvadobných príprav. 

Alebo sa chceme tváriť, že Mária žila v nejakej bubline, v ktorej sa jej nijako nedotýkalo, že má pred svadbou? Že neplánovala, nedolaďovala, nedohadovala, nesnívala? 

Dva plány 
Rozjímame nad tým v radostnom ruženci – naozaj to však bola až taká radosť?

Počneš Mesiáša. Áno, pekne; ktorá žena by nechcela dieťa a ktorá zbožná veriaca Židovka by nechcela, aby sa takto skončilo utrpenie jej ľudu? Mária vyrastala v prostredí, kde sa slovo „mesiáš“ spájalo s koncom utrpenia izraelského národa; kde sa naňho tešili, kde ho čakali. 

Teraz dostala správu o tom, že toho prisľúbeného mesiáša porodí ona.

Za akú však cenu? 

Možno to najlepšie pochopí iná zasnúbená.

Predstavujem si, ako Mária videla v hlave dva scenáre – dva plány. 

Jeden bol jej; ľudský, dievčenský. Ona a Jozef, krásny svadobný deň (nádherné šaty, chutné koláče, šťastné družičky, dobrá hudba...). Spoločný život. Kŕdeľ detí. Rodinná idylka. 

Druhý bol Boží; z ľudského hľadiska minimálne čudný. Boh si vyberie slobodné dievča, ktoré v tej dobe môžu za nemanželské tehotenstvo ukameňovať. Byť Máriou, asi mám mnoho otázok (možno skôr výčitiek).

Prečo si si nevybral vydatú ženu? Tá by to tajomné počatie mohla ľahšie „kamuflovať“, nikomu by ani nenapadlo rozmýšľať, že dieťa nie je od manžela.

Ak si chcel mňa, prečo si nepočkal, kým bude po svadbe? Takto by sme na to boli s Jozefom spolu, nejako by sme si to už vysvetlili. Teraz ma Jozef môže nechať. Ba čo viac – môže ma pred mocnými obviniť z toho, že som ho podviedla – môže ma de facto odsúdiť na smrť. A podľa zákona nášho národa má na to právo.

Mária mala na výber. Buď krásny dievčenský sen, alebo niečo, čo pôsobilo hrozivo, nelogicky a nebezpečne. My dnes vieme, že nakoniec bolo aj tajomné počatie, aj svadba, aj manželstvo. Ona to však vedieť nemohla. Jej voľba vtedy vyzerala veľmi jasne: „áno Bohu a nie Jozefovi“ alebo „áno Jozefovi a nie Bohu“. 

Navyše, archanjel Gabriel nepovedal nič také ako „vieš čo, Mária, ak nepovieš áno, už nikdy žiaden mesiáš nepríde a ty budeš zodpovedná za to, že s ľudstvom to pôjde do hája“.

Nepovedal jej ani „radím ti, vyber si dobre, lebo inak sa Boh veľmi nahnevá a ani nechci vedieť, ako skončíš“. Nezastrašoval ju, nevyhrážal sa jej. Dá sa povedať, že v rámci tých zvláštnych okolností naozaj mala na výber. 

A...

Povedala fiat

Áno Božej vôli. 

Ostala verná
Beriem si ťa v dobrom aj v zlom, v šťastí aj v nešťastí, v zdraví aj v chorobe. Po všetky dni môjho života. 

Nádherný sľub, ktorý chce každá nevesta dať aj počuť. 

Možno aj Mária sa tešila, ako ho vysloví (v nejakej dobovej transformácii, samozrejme).

Avšak skôr ako ho povedala Jozefovi, povedala ho svojím fiat Bohu. 

V dobrom aj v zlom. V šťastí aj v nešťastí.

Bola som ti verná, keď si mi dal Jozefa; budem ti verná, keď mi ho teraz takto náhle a čudne berieš.

Bola som ti verná, keď sme spolu s Jozefom plánovali, či budeme mať v našom svadobnom menu jahňacinu alebo radšej teľacie; budem ti verná, aj keď mu budem musieť ísť oznámiť správu, ktorá mu zlomí srdce. 

Bola som ti verná, keď som bola pre Jozefa najkrajšou a najlepšou ženou v Nazarete, možno aj na svete; budem ti verná, aj keď si teraz o mne kvôli tebe bude myslieť, že som neverná klamárka. 

Bola som ti verná včera pri plánovaní svadby, skúšaní si šiat a prezeraní si nábytku, ktorý môj snúbenec tesár pre nás celé mesiace usilovne vyrába; budem ti verná aj dnes, keď netuším, či ma vlastní rodičia nebudú chcieť vyhodiť z domu alebo sa rovno pripojiť k tým, ktorí ma budú chcieť ukameňovať ako najväčšiu hriešnicu. 

To slávne, to krásne, to desivé Máriino fiat.

V tieto dni cítim, ako táto zasnúbená deva pozerá na všetky zasnúbené ženy s chápavým výrazom najlepšej kamarátky, ktorá si už odžila to, čo vás ešte len čaká.

Nevieme 
Mysleli sme si, že všetko sa dá naplánovať. Playlist, menu, počet hostí, značka lodičiek, donáška kvetín... 

Dnes nevieme naplánovať ani termín. Lebo čo ak sa to nedorieši ani v jeseni; čo ak to v pohode nebude ani budúci rok; čo ak prídeme o prácu; čo ak nebudeme mať ani na tri jedlá denne, nieto na tri chody v rámci svadobnej hostiny; čo ak, čo ak, čo ak...

Nevieme. 

Človek nechce podľahnúť hystérii, ale číslo o tom, koľko bude nakazených... Koľko mŕtvych... 

Nedá sa nepozrieť na zoznam hostí. Koľkí patria do rizikovej skupiny? Dožijú sa tej odloženej svadby všetci? A čo my? Možno nás neskolí COVID-19, ale čo ak sa pre nedostatok lekárov a kapacít čochvíľu stane smrteľný zápal slepého čreva, zápal močových ciest, banálny úraz? 

Nevieme. 

Nevieme ani to, kedy sa najbližšie uvidíme. Človek chce byť zodpovedný, nechce podvádzať – nehľadať spôsoby, ako zákaz o stretávaní sa obísť, skôr možnosti, ako sa viac stretnúť v modlitbe či virtuálne. Ale po niekoľkých týždňoch už teplo, vôňa a objatie toho druhého bytostne chýbajú.

Kým to bolo „na dva týždne“, dalo sa to zvládnuť. Keď je to „na neurčito“ a to „neurčito“ môže trvať ešte niekoľko mesiacov... Možno to niektorých pokúša k hriechu.

Ale aj tu jasne presvitá „správna odpoveď“ niektorých dilem: Byť radšej bez toho druhého, ako byť s ním v karanténe – v spoločnej domácnosti skôr, ako sme si povedali manželský sľub. Neklamať sám seba ani Boha – nesnažiť sa hľadať výnimky vo výnimočnej situácii. 

To môže byť fiat

Fiat mnohých snúbencov, ktorým sa v tieto dni, týždne a mesiace odsúvajú, transformujú i ničia plány. 

A predsa boli šťastní
A tam kdesi v nebi, ale zároveň veľmi blízko je tá, ktorá vie, aké to je. A ktorá časom zistila, že to fiat stálo za to. Že malo zmysel. Že Boh bol verný. Hoci to neznamenalo, že by im doprial all inclusive život ako z katalógu. 

Namiesto pokojného pôrodu v najlepšej pôrodnici náhla cesta do cudzieho mesta. 

Namiesto pekného domu či štýlového bytu maštaľ.

Namiesto pohodlného života pri televízii a internete osud utečencov. 

Namiesto super džobu s trinástym platom tesár a žena v domácnosti. 

Namiesto ideálnych detí, ktorými by sa mohli chváliť pred všetkými blízkymi, jeden syn, o ktorom vedeli, že im nikdy nedá vnúčatá a že si to so svojimi sklonmi k pravdovravnosti a spravodlivosti môže medzi mocnými poriadne zavariť. 

A predsa boli šťastní. 

A predsa ich fiat trvalo celý život; každý deň.

Sme pozvaní povedať ho tiež. Uprostred všetkých našich plánov a očakávaní a „práv“ a termínov. 

Fiat životu, ktorý nás čaká – nie tomu, ktorý sme si vysnívali a tvrdohlavo trucujeme, že musí byť.  

A sme pozvaní veriť, že tento život nás môže naplniť a tešiť hádam ešte viac ako ten, ktorý sme si naprojektovali sami. 

Neprišiel žiaden anjel; prišiel vírus, rúška, obmedzenia, karanténa. Otázka však ostáva. Ty si teraz tá zasnúbená, ktorá rozhoduje o odpovedi na mnohé otázky, na mnohé postoje. 

A tiež máš možnosť povedať: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1, 38).