Keď ti niekto ublíži
"Zmiluj sa, Pane, nado mnou, pozri, ako ma nepriatelia sužujú, vytrhni ma z brán ríše smrti" (Ž 9, 14). Ilustračná snímka: www.istockphoto.com
„Dokedy mi bude dušu trápiť nepokoj a srdce dennodenne bôľ?“ (Ž 13, 3).
„Kde silu beriem, že schopný som vydržať? A načo ešte život držím si?“ (Jób 6, 11).
„Zmiluj sa, Bože, nado mnou, lebo som v súžení; od zármutku mi chabne oko, duša i vnútro moje“ (Ž 31, 10).
Možno aj tvoje srdce by chcelo Bohu adresovať podobné slová. Aká by mohla byť jeho odpoveď?
Ak ťa neuspokojí náš výber myšlienok z Písma, skús ho otvoriť sám – a možno v ňom nájdeš tie správne slová, ktorými by ti Boh chcel pofúkať tvoju ranu.
Buďte spokojní
S mojou povahou (niekto by povedal „diagnózou“) melancholického cholerika je to pre mňa veľký kríž ovládať sa. A často pod ním padnem.
Keď počujem o svätých, ktorí bez reptania prijímali ponižovanie, nadávky a s úsmevom znášali rozmanité príkoria, konfrontuje ma to s mojou slabosťou, ktorá by ľahko mohla prejsť do rezignácie, že to ja nikdy nedám.
Ak máš pocit, že si na tom podobne, daj sa tiež utíšiť povzbudením: „Buďte spokojní s tým, čo máte. Veď on sám povedal: ‚Nezanechám ťa, ani neopustím‚'" (Hebr 13, 5).
Tým nevyzývam na apatiu – skôr na odhodlanie prijať svoju slabosť ako skúšku pokory, keď sa učíme ďakovať Bohu za to, že možno ešte nie sme takí, akí by sme chceli (a mali) byť, ale že už nie sme takí, akí sme boli predtým.
A ako výzvu nevzdávať sa, aj keď ideme slimačím tempom.
Možno by sme radi boli obdobou svätého superhrdinu; Boh nám však odkazuje: „Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti" (2 Kor 12, 9).
Spoliehajme sa teda na to, že nám pomôže aj na ceste odpustenia – ak bude na našej strane vidieť ochotu.
Obhajca alebo žalobca
Zranený zraňuje. Možno tá sarkastická spolužiačka trpí komplexmi, ktoré nevie riešiť inak ako tým, že sa ventiluje na tebe. Možno ten výbušný vodič autobusu práve prechádza rozchodom. Možno tvoji rodičia zažili v svojej pôvodnej rodine ešte horšiu situáciu, akú teraz ty zažívaš s nimi.
Niekedy je fakt najlepšie spýtať sa sám seba: „Kto si ty, že súdiš cudzieho sluhu?“ (Rim 14, 4).
Je to ťažké nechcieť vziať spravodlivosť do vlastných rúk (uf, ako dobre to poznám), ale skúsme sa spoliehať na to, že Boh je predsa len spravodlivejší ako my.
On je Sudca; my si môžeme vybrať, či chceme byť obhajcami alebo žalobcami našich bratov. Asi netreba pripomínať, že tým si vyberáme i to, na čej strane stojíme.
Na začiatok teda možno stačí rada „nesúďte, aby ste neboli súdení“ (Mt 7, 1). Sami dobre vieme (a veľakrát ani nevieme, veď preto Boha odprosujeme aj za nevedomé hriechy), koľko toho máme na rováši. Ktovie, ako by sme dopadli, ak by sme chceli, aby Boh hneď všetkých trestal.
Sám nám v tejto súvislosti prípomína, že „akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám, ba ešte sa vám pridá“ (Mk 4, 24). Chceme teda radšej mieru spravodlivosti alebo milosrdenstva?
Odpusť, uzdraví ťa to
Pomsta podľa Biblie nie je dobrý nápad: „Kto sa chce pomstiť, ujde sa mu pomsty od Pána, lebo si jeho hriechy zachová v pevnej pamäti. Odpusť svojmu blížnemu, ak ti uškodil: lebo aj tebe odpustia viny, ak o to poprosíš. Ak človek prechováva hnev proti blížnemu, ako si potom žiada od Boha, aby bol zdravý?“ (Sir 28, 1 – 3).
Pointa, voči ktorej by nemali nič ani psychológovia – ak neodpúšťame, ak sa hneváme, ak stále v duchu prežívame to, čo nás zranilo, môže to viesť k fyzickým a psychickým ochoreniam.
Nielen tu teda platí, že „sám sebe robí dobre človek dobrosrdečný“ (Prís 11, 17).
Potešte ho
Ak je to možné, „vzďaľuj sa sporu a umenšíš hriechy“ (Sir 28, 10). Lebo: „Ak fúkneš na iskru, vzbĺkne ako oheň, ak však na ňu napľuješ, zadusíš ju. Obidvoje vychádza z tých (istých) úst“ (Sir 28, 14).
Povedané naším príslovím – neprilievaj olej do ohňa.
Svätý Pavol to videl takto: „Takže radšej odpusťte a potešte ho, aby azda takého človeka prílišný zármutok nepohltil. Preto vás prosím, zahrňte ho láskou“ (2 Kor 2, 7 - 8).
Možno aj z vlastnej skúsenosti poznáš, aké to bolo super, keď si mal totálne zlú náladu, štekal si na všetkých naokolo... Ale potom niekto prišiel, a namiesto toho, aby ti vynadal, sa ťa pokojne, vlastne takmer súcitne, spýtal: „Takže čo sa deje?“
Ak takú skúsenosť nemáš, skús ju dopriať aspoň tomu druhému – možno tak na vlastnej koži okúsiš, že „blaženejšie je dávať, ako prijímať“ (Sk 20, 35).
Milujte, žehnajte, modlite sa
„Milujte svojich nepriateľov, robte dobre tým, čo vás nenávidia, žehnajte tým, čo vás preklínajú, a modlite sa za tých, čo vás potupujú!“ (Lk 6, 27 - 28).
Ťažké; na prvý pohľad. Ale keď tomu dáme aspoň šancu, keď sa aspoň skúsime pomodliť za tých, ktorí „zatvárajú si bezcitné srdcia“ (Ž 17, 10); keď sa vyžalujeme radšej Bohu, ako ich poohovárame pred všetkými známymi; keď sa na nich skúsime pozrieť nie (len) ako na vinníkov, ale ako na obete (nikto, kto vážne hreší, predsa nie je šťastný; navyše sú to ľudia, ktorým hrezí peklo, a to by sme azda nepriali ani najväčším nepriateľom)...
Potom možno získame nový pohľad. Na nich, na celú situáciu, na seba. Na potenciálne riešenia.
A ochránime svoju vlastnú dušu.