Klesajúce štatistiky verzus podstata

Prvý šok v dobrom zmysle slova sme zažili pred slávením sobotnej večernej svätej omše v mestečku Marsac- -sur-Don. Rovnako však na tom boli aj dvaja vyše osemdesiatroční duchovní i hŕstka veriacich s podobným vekovým priemerom pri pohľade na skupinku dvadsiatich piatich mladých ľudí. A keďže chceli zistiť, odkiaľ zavanul tento svieži vzduch, dali sa s nami učiteľmi hneď do reči.

Veľmi rýchlo sme sa tak stali živou súčasťou liturgie, objektom homílie aj modlitby veriacich a adresátmi záverečného príhovoru. Bol to náš prvý kontakt s vrúcnosťou francúzskych katolíkov, a hoci vekový priemer či počet veriacich ani na svätej omši v nedeľu nebol výrazne odlišný, zo všetkých bolo cítiť hĺbku spoločenstva.

NEZÁLEŽÍ NA VIEROVYZNANÍ

Hoci je vo Francúzsku mnoho cirkevných škôl s  menami svätcov v  názve, nemali by ste očakávať rovnaký duchovný ráz života školy ako na Slovensku. Podobne to bolo aj s našou partnerskou školou sv. Jozefa v mestečku Derval. Školskú kaplnku či pravidelné školské sväté omše vedené miestnym školským kaplánom by ste v nej hľadali márne.

Napriek tomu sa nám dostalo srdečného prijatia zo strany vedenia školy a pedagogického zboru, ktorý nie je vyberaný podľa vierovyznania. Komunitu školy tvoria učitelia a žiaci so svojimi rodinami z rôzneho prostredia – katolíckeho, nekatolíckeho, ateistického, ba dokonca aj moslimského.

Napriek tomu sa dva týždne nášho spoločného života niesli v duchu bratstva, vzájomnej tolerancie, rešpektu a úcty. Aj nepraktizujúce hostiteľské rodiny ponúkli našim žiakom spoluúčasť na nedeľnej bohoslužbe, hoci za normálnych okolností by na ňu nešli. Vnímali sme to ako prejav lásky voči blížnemu a zároveň cestičku, ktorú si Duch Svätý našiel, aby vstúpil do života ďalších rodín.

Podobne, ako keď naši žiaci milo zaskočili turistickú sprievodkyňu v meste Nantes po tom, čo všetci pri odchode z Kostola sv. Mikuláša s úplnou samozrejmosťou pokľakli pred svätostánkom. „Tak toto často nevidím, aby si deti kľakli v kostole, úžasné,“ zareagovala.

MYSLIEŤ NA BUDÚCNOSŤ

Následky pandémie, starnutie populácie a klesajúce počty katolíkov sa dotkli aj strednej internátnej školy sv. Donatiena v obci Derval, ktorú už nebolo možné z ekonomických dôvodov udržať pri živote. Pred troma rokmi zavrela svoje triedy a momentálne prechádza prerodom na duchovno-pastoračné centrum.

Toto miesto, ktoré spravuje bývalý riaditeľ brat Bernard so spolubratmi na dôchodku, sa nám učiteľom stalo dočasným domovom. Prvé dni, prechádzajúc sa po chodbách obklopení fotkami z histórie školy, sme cítili nostalgiu za smutným koncom asi nejednej cirkevnej školy vo Francúzsku.

No ako sme postupne spoznávali miestnu komunitu pohostinných a  priateľských bratov i  samotné miesto, myšlienky na to, čo bolo, nahradili myšlienky na to, čo z tohto miesta je a ešte bude.

PRAVÁ HODNOTA KATEDRÁL

S Francúzskom sme sa rozlúčili v Paríži. Záverečná nedeľná svätá omša bola nadnárodnou skúsenosťou. Bazilika Sacré Coeur na Montmartri plná kresťanov z rôznych kútov sveta, ktorí sa aktívne zúčastnili na svätej omši, bola dôkazom, že je stále mnoho turistov, ktorí nenechajú svoju vieru počas dovolenky doma a prídu načerpať duchovné sily.

Veľmi milo nás prekvapila aj skutočnosť, že v mnohých parížskych aj iných francúzskych katedrálach je svätostánok ešte stále vpredu na oltári, ako srdce celej katedrály. A tak v tých chrámoch prevláda posvätnosť nad hodnotou kultúrnej pamiatky.

NEVZDÁVAŤ SA

Cestou domov nám v hlave vírilo mnoho myšlienok. Na tomto zájazde sme videli fungovanie francúzskych kresťanských škôl a aj smer, ktorým sa zatiaľ uberajú. To nás donútilo zamyslieť sa nad našimi školami a tým, či sa kresťanstvo v našej krajine nezačína podobať tomu vo Francúzsku.

Odpoveď úplne nepoznáme, no aj napriek tomu bola táto dvojtýždňová ochutnávka francúzskeho kresťanstva príjemným a  prínosným zážitkom s  motiváciou nelámať nad kresťanmi palicu pre klesajúce štatistiky.