Kľúče, mobil, peňaženka, rúško

K slovám „kľúče, mobil, peňaženka“, ktoré si mnohí z nás pravidelne opakovali pred odchodom z domu, za posledný rok pribudlo ďalšie – rúško.

Či už chirurgické, dizajnové alebo svojpomocne doma ušité zo zvyškovej látky, všetky slúžia rovnakému účelu – majú nás chrániť pred mikročasticami nebezpečných vírusov.

Rúška však nie sú nový vynález. Ich história siaha omnoho hlbšie.

Morová maska

S prvými spôsobmi prekrytia tváre sa stretávame už v štrnástom storočí, keď Európu sužovala epidémia bubonického moru, takzvanej čiernej smrti.

Keď počas nej lekári chodievali za pacientmi, nosili na tvári masku s akýmsi zobákom. Ten bol naplnený rôznymi voňavými bylinami, kvetmi či koreninami, napríklad klinčekmi alebo škoricou.

V tom období ľudia totiž verili, že bubonický mor sa prenáša zlým vzduchom, takzvanou miazmou. Tým, že byliny či koreniny vzduch prijímaný do pľúc prevoňali, mali prenosu nákazy zabrániť.

Určitú ochranu používali však aj bežní ľudia – odporúčali im držať si pri kontakte s postihnutým pod nosom handru či kúsok chleba namočený v octe.

Dnes by už takéto opatrenia boli nedostatočné, no obraz morového lekára v plášti a zobákovitej maske sa navždy zapísal do histórie a učebníc dejepisu ako symbol smrti.

Prvé rúška prišli z Poľska

V devätnástom storočí nastal rozmach prírodných vied. Problematikou vírusov a baktérií sa zaoberali aj lekári Louis Pasteur a Joseph Lister. Práve druhý menovaný navrhoval ničiť nebezpečné mikroorganizmy dezinfekčnými prostriedkami.

Neskôr však vedci prišli na to, že namiesto odstraňovania následkov infekcie je lepšie vniknutiu baktérií a vírusov do tela zabrániť úplne.

Po nasledujúcu zmienku o rúšku však treba ísť až do Poľska, konkrétne do mesta Vroclav. V roku 1897 tam pôsobil chirurg Johann Mikulicz a bakteriológ Carl Friedrich Flügge, ktorí vypracovali teóriu kvapôčkovej nákazy. Prišli na to, že mikroskopické kvapky z nosa a úst dokážu vzduchom prenášať baktérie.

Ako prvý začal chirurgické rúško používať práve Johann Mikulicz, ktorý ho opísal takto: „Kúsok gázy priviazaný dvoma šnúrkami o čiapku, položený na tvár tak, aby zakrýval nos, ústa a bradu.“

V ten istý rok môžeme vidieť rúško aj v Paríži, konkrétne na tvári chirurga Paula Bergera, ktorý ho začal používať pri každej operácii.

Povinné počas španielskej chrípky

Chirurgické rúško sa stalo symbolom stratégie takzvanej kontrolovanej infekčnosti, ktorá sa zameriavala na cielenú ochranu pred mikroorganizmami. Vyslúžilo si to mnoho kritiky.

Istý nemecký lekár sa posmešne vyjadril, že „celá táto fraška s chirurgickými rúškami a oblekmi je na smiech, len sa skrýva za zámienkou totálnej sterility operačnej rany“. Kritici však boli čoskoro umlčaní.

Podľa časopisu The Lancet existuje minimálne tisíc fotografií vyhotovených do roku 1969, ktoré dokazujú, že už v roku 1923 sa rúška nosili v dvoch tretinách európskych a amerických nemocníc. O dvanásť rokov neskôr už boli povinné všade.

Rúška zohrali dôležitú úlohu aj počas pandémie španielskej chrípky, ktorá zúrila v rokoch 1918 a 1919. Spôsoboval ju mimoriadne nákazlivý vírus H1N1.

V tom čase sa chirurgické rúška rozšírili z operačných sál do ulíc miest a dedín. Nosili ich policajti, vojaci, no aj bežné obyvateľstvo.

Výrazný pokles úmrtí v americkom San Franciscu sa pripisuje najmä povinnému používaniu rúšok na verejnosti. Napríklad v Seattli najal Červený kríž viac ako 120 brigádnikov, ktorí za tri dni vyrobili až 260 000 rúšok.

Jednorazovosť nadovšetko

Medzitým sa chirurgické rúška neustále vyvíjali. V dvadsiatom storočí už bolo jasné, že použitie rúšok je nevyhnutné, išlo len o to, aký materiál či typ je najlepší.

Pomerne efektívne sa ukázali gázové rúška prichytené v kovovom ráme. Látka sa dala opätovne prať a rám bolo možné sterilizovať, preto boli takéto rúška vhodné na opakované použitie.

Rúška sa testovali na dobrovoľníkoch v špeciálnych experimentálnych komorách, ale aj v klinických štúdiách. Vedci zistili, že rôzne materiály zachytávajú odlišné množstvo mikroorganizmov.

Preto sa už v 30. rokoch 20. storočia začali rúška vyrábať zo syntetických materiálov, ktoré sa v tomto ohľade ukázali spoľahlivejšie, pričom boli určené len na jedno použitie. Priliehali na tvár, a tak mohli ešte lepšie zabrániť nákaze.

Spolu s jednorazovými striekačkami, ihlami a rukavicami boli súčasťou zmeny nemocničnej vybavenosti, ktorá sa odvtedy orientovala najmä na jednorazovosť, čo bolo praktické aj ekonomicky výhodnejšie.

Rúška a súčasnosť

Po skončení pandémie španielskej chrípky a druhej svetovej vojny sa použitie rúšok výrazne zredukovalo, aj keď nevymizli úplne. Namiesto ochrany pred nákazou sa najmä v Británii začali využívať ako prostriedok, ktorý mal zabrániť prieniku smogu do dýchacích ciest.

Súvisí to najmä s rozmachom automobilového priemyslu – auto si totiž mohlo dovoliť čoraz viac ľudí. Neskôr sa európske krajiny smogu zbavili, no znečistený vzduch sa stal čoraz väčším problémom najmä v ázijských krajinách – Japonsku, Číne či Hongkongu.

V televíznych novinách sme mohli často sledovať zábery ulíc či verejných priestranstiev miest, kde by sme človeka bez rúška našli len s veľkými ťažkosťami.

A teraz sa rúška stali neoddeliteľnou súčasťou i nášho každodenného života. No vždy, keď si ich nasadíme, spomeňme si, akú majú za sebou spletitú históriu a koľko ľudských životov sa im už podarilo ochrániť pred nákazou.