Kto dáva lásku, dostáva jej viac

Písal sa rok 2007. Diecézne centrum mládeže Premeny vo Važci hľadalo do tímu dobrovoľníkov. Lukáš po dvojročnej skúsenosti z misií v Kazachstane cítil potrebu slúžiť ľuďom aj v našej krajine.

Mirka zasa zažila službu dobrovoľníkov ako absolventka animátorskej školy a chcela k nim patriť. A tak kroky oboch v tom istom čase smerovali do Važca. Tam sa ich životné cesty pretli a začal sa písať jedinečný príbeh lásky.

DOBROVOĽNÍCKE ZAČIATKY

„Do centra mládeže vo Važci som sa vždy veľmi tešila, pretože som tam spoznávala viac Boha a stretávala som ľudí, ktorí ho milovali,“ začína rozprávať Mirka, dnes už matka štyroch synov: Timoteja (12), Eliáša (11), Dávida (9) a Cyrila Krištofa (4).

„Tu som sa prvýkrát stretla s dobrovoľníctvom a zatúžila som byť súčasťou tímu, ktorý takýmto spôsobom slúži Bohu.“ Bol tu však jeden háčik. Mirka bola zamestnaná. Svoje zamestnanie mala rada, a tak zo začiatku chodievala do centra slúžiť len počas víkendov.

Jedného dňa však prišla ponuka byť dobrovoľníčkou „na plný úväzok“. Bola nadšená a ponuku prijala. Nebolo jednoduché odísť z práce, medzi kolegami a aj niektorými členmi rodiny sa stretla s nepochopením.

„Odhovárali ma. Boh ma však povzbudzoval cez Božie slovo, že sa nemám báť opustiť svoje istoty, že sa o mňa postará.“

Na to, ako sa to všetko začalo, si presne spomína aj Lukáš. Dva roky predtým slúžil na misiách v Kazachstane s kňazom, ktorý sa vracal na Slovensko práve do Važca. A  on dostal ponuku letieť s ním. Vtedy si uvedomil, že ak chceme slúžiť druhým, netreba cestovať ďaleko.

ŽIŤ PRE DRUHÝCH

Kto slúži druhým, pomáha predovšetkým meniť život okolo seba k lepšiemu. Zároveň má možnosť rozvíjať svoje schopnosti a zručnosti, o ktorých možno ani netušil.

Lukáš sa v centre spolu s ostatnými členmi tímu podieľal na príprave programu a samotnej realizácii animátorskej školy, duchovných obnov pre stredné a vysoké školy či rôznych kurzov kresťanského života.

„Ja som viedla záujmové krúžky s rómskymi deťmi z osady a mala som na starosti aj niektoré administratívne záležitosti,“ približuje Mirka.

„Služba bola naozaj krásna a pestrá, plná nádherných momentov i bežných chvíľ. Boli sme ako rodina. Veľakrát sme boli svedkami toho, ako sa Boh dotýkal sŕdc ľudí, uzdravoval ich a oni menili svoj život.“

Samozrejme, každá minca má dve strany, často nastali aj ťažšie chvíle. Mali však medzi sebou dobrých kňazov, ktorí ich povzbudzovali a ukazovali im smer.

LÁSKA AKO BONUS

Keď Mirka a Lukáš prišli do centra, vôbec sa nepoznali. Prvýkrát sa stretli až tam. Začali sa kamarátiť. Veľmi dobre si rozumeli, vždy bolo o čom hovoriť. „Objavovala som v Lukášovi citlivého človeka, ktorý vedel dvihnúť zrak do neba a hľadať Božie cesty,“ prezrádza Mirka s chvením v hlase.

„Rada som ho počúvala, inšpiroval ma. Mal príjemný zmysel pre humor. Veľmi som ho mala rada a vážila som si ho, no nikdy som si nepripúšťala myšlienku, že by sme mohli mať aj hlbší vzťah. Nemala som dosť sebavedomia. Vedela som, že sa páči viacerým dievčatám,“ hovorí a dodáva, že sa modlila, aby si našiel takú manželku, ktorá bude poznať hĺbku jeho srdca, bude si ho vážiť a bude mu oporou.

Po roku dobrovoľníckej služby však Lukáš vyšiel s pravdou von. „Bola som prekvapená, ale zároveň sa mi rozhorelo srdce,“ hovorí o jednom z najkrajších okamihov svojho života.

Chodiť začali s vedomím, že to povedie až do manželstva. Stanovili si hranice, za ktoré nechceli zájsť. Prvý bozk si dokonca dali až na svadbe. Pre mnohých nemysliteľné, no pre nich to malo zmysel.

SVADBA NA KONCI PRÍBEHU

A tak láska Lukáša a Mirky už nebola tajomstvom. V dobrovoľníckej službe však bolo treba pokračovať. „O našom začínajúcom vzťahu sme potrebovali informovať kňazov, ktorí viedli náš tím. Mali sme mierne obavy, ako to prijmú.“

Ale stretli sa s pochopením a podporou. Museli však sľúbiť, že sa nebudú počas služby od tímu separovať a svoj vzťah budú rozvíjať vo voľnom čase. „Myslím, že sa nám to darilo,“ konštatuje Mirka s úsmevom.

Lukáš dopĺňa: „Po roku chodenia sme sa zosobášili a posledný rok v centre Mirka čakala nášho prvého syna.“ Z centra odišli mesiac pred pôrodom. „Neodišli sme definitívne. Aj naďalej sme sa podieľali na niektorých aktivitách, no už len príležitostne.“

Manželia dodávajú, že dobrovoľníctvo je úžasná príležitosť na prípravu do života. Človek sa naučí tímovej práci, má čas pre Boha, viac ho spoznáva a objavuje aj svoje vlastné dary. Pre Ničovcov bolo nepochybne veľkou skúsenosťou, ktorá im ukázala ďalšie životné smerovanie.