Možno raz budem misionár v Kongu

Vlani pred diakonskou vysviackou cítil Mário bytostný pokoj, aký nikdy predtým nezažil. „Teraz sa k  nemu pridalo aj radostné očakávanie, že onedlho budem kňaz.“

Primície ho čakajú v jeho rodnej obci Veselé pri Piešťanoch. „Keď sa pozerám na premenenú hostiu, vravím si: Pane Ježišu, ty, taký veľký Boh, si prítomný v tomto maličkom kúsku chleba.

Je to mystérium. Svojím ľudským rozumom nikdy nepochopím, ako je možné, že prostredníctvom mojich slov a rúk sa bude chlieb premieňať na Ježišovo telo a víno na Ježišovu krv.

Môžem sa na to pozerať len srdcom a žasnúť nad tým, že Boh dáva mne, obyčajnému človeku, takúto možnosť. Môžem mu iba v pokore slúžiť najlepšie, ako viem.“

POŽEHNANÝ DEŇ

V dňoch pred prijatím sviatosti kňazstva sa opiera o modlitbu ešte viac. „Prosím Boha o to, aby bola moja vysviacka požehnaným dňom nielen pre mňa, ale i pre ľudí, ktorí mi pomáhali na ceste ku kňazstvu. Preto sú moje modlitby čoraz intenzívnejšie.“

Počas diakonskej vysviacky, ktorú prijal minulý rok, na Mária najviac zapôsobila prostrácia.

„Vo chvíli, keď ležíte na zemi, sa úplne odovzdávate Bohu. Čím viac si vyprázdnite dlane a čím viac ich otvoríte pre Božie pôsobenie, tým viac a lepšie môže Boh vo vašom živote konať. Nie je ľahké vyprázdniť si ruky od svojich úmyslov a v úplnej dôvere umožniť Bohu, aby vo vás pôsobil. Je to však celoživotný vnútorný zápas. Vždy je na čom pracovať.“

Mário hovorí, že ak človek prežíva svoje povolanie v radostnej plnosti, môže sa stať magnetom pre iných.

„Keď vidia, že vaše povolanie vás napĺňa, že vám to, čo robíte, dáva zmysel, že máte radosť z toho, že ste kňaz, môžete byť inšpiráciou, aby sa aj ďalší chlapci rozhodli pre duchovné povolanie.“

Mário sa však ako muž, ktorý sa rozhodol pre kňazstvo, stretáva s tým, že je „mimo“.

„Áno, presne s tým sa stretávam. Priznávam, že aj ja som dlhé roky stepoval na mieste a porovnával si ,výhody‘ a ,nevýhody‘. No dnes si už otázky typu: čo by bolo, keby... nekladiem. Rozhodol som sa a pozerám iba dopredu.“

Mário Jančovič počas diakonskej vysviacky, ktorú prijal minulý rok v Katedrále sv. Martina v Bratislave. Snímka: –TK KBS–/Peter Zimen

VYMODLENÉ POVOLANIE

Mário je presvedčený, že duchovné povolanie mu vymodlil otec Štefan, ktorý je podľa jeho slov „muž modlitby“.

„Keď si uvedomím, že som ako Jonáš utekal preč od Božieho pozvania, no môj otec bol stále na kolenách, tak viem, že moje povolanie je vymodlené. Mama zomrela v roku 2004 a verím, že sa v nebi teší, že budem kňaz.“

V kňazskom seminári podľa neho vznikajú priateľstvá na celý život. „Vnímame to tak, že keď sa staneme kňazmi, budeme nielen priatelia, ale aj kolegovia. A budeme sa môcť oprieť jeden o druhého.“

O svojej prvej kaplánke, teda o  prvom pastoračnom pôsobisku, sa novokňazi dozvedia až po vysviacke. Bohoslovci však o tom žartujú vopred.

„Keď sme sa v seminári rozprávali, kde ako kapláni asi budeme pôsobiť, všetci sa smiali, že pôjdem do Konga. Všetci moji priatelia a známi totiž vedia o mojej láske k misiám. Viem si predstaviť, že by som raz bol kňaz misionár.“

DIVOKOSŤ V SRDCI

Šesť rokov sa totiž venoval pomoci rozvojovým krajinám. A tiež – ako priznáva – je dobrodruh.

„Každý muž je divoký v srdci. Aj ja. Zbalím si ruksak, spacák, karimatku, stan a idem. Rád cestujem a objavujem nové veci, zoznamujem sa s inými kultúrami i ľuďmi, v ktorých môžem objavovať dobro. Mám rád diaľky, milujem turistiku, veľa chodím do hôr.“

Krajiny plné vrchov ho fascinujú. „Cítim, že ma viac približujú k Bohu. Neberiem to len ako fyzický výkon, že vyjdem hore a spravím si selfie. Pre mňa je to čas rozhovoru s Bohom, modlitby, meditácie. Pána Boha vnímam v prírode veľmi intenzívne.“

ŠOK Z BIEDY DETÍ

Na začiatku túžby po misiách bola trojmesačná práca prostredníctvom eRka. „Mal som 23 rokov. Potom som spoznal ďalších ľudí, ktorí boli zapálení pre misie, vrátane profesora Vladimíra Krčméryho a s jeho tropickým tímom som pomáhal v rôznych krajinách.“

Postupne v tropickom tíme Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety prebral funkciu projektového koordinátora pre východnú Afriku.

„V Keni sme na uliciach videli veľmi veľa chudobných detí, sirôt, a tak nám s kolegami z tímu napadlo vybudovať detský domov pri Nairobi. Podarilo sa. Vzniklo Centrum svätého Kizita pre chlapcov a Centrum svätej Gianny Berettovej pre dievčatá.“

Zúfalá bieda, v ktorej tam deti žijú, sa Mária veľmi dotkla.

„Až mnou zalomcovalo, keď som videl malé dievčatká, ktoré sa ponúkali ako prostitútky. Neveril som, že je niečo také možné. Šokujúce bolo aj vidieť deti, ktoré bývali v krabiciach priamo na ulici, akoby tam boli len pohodené. Pýtal som sa sám seba, od čoho závisí dôstojnosť živej ľudskej bytosti.“

JÁN PAVOL II. JE VZOR

Úplne iné starosti ako deti z kenských ulíc majú žiaci, ktorých v Bratislave vyučuje katolícke náboženstvo.

„Učím na základnej škole a na strojníckej priemyslovke, kde ma prekvapilo, ako dobre sa mi s tými chlapcami komunikuje. Vidím, že študenti, ktorí sa prihlásia na náboženstvo, sú úplne hladní po pravde. Mne absolútne nerobí problém odpovedať na hocijakú otázku, ktorá ich zaujíma.“

Keď bol Mário v ich veku, zúčastnil sa na stretnutí pápeža Jána Pavla II. s mladými v roku 1995 v Nitre. Svätý Ján Pavol II. je preňho aj vzorom v kňazstve.

„Zo Svetových dní mládeže v Ríme v roku 2000 som mal z pápežovej prítomnosti vyslovene zážitok.“

Osobnosť Jána Pavla II. bola jedným zo silných impulzov, na základe ktorého sa Mário neskôr rozhodol pre duchovné povolanie.

Veľmi ho oslovuje to, ako sa vedel odovzdať Panne Márii, ako sa dokázal vhĺbiť do modlitby v prostrácii, a tiež jeho láska k Eucharistii.

„Jeho ľudskosť vyplývala z adorovania eucharistického Krista. Hovorí sa, že aj keď bolo okolo neho viac ľudí, pri rozhovore vnímal iba konkrétneho človeka, bol tam iba preňho. Okrem toho bol ‚lietajúci pútnik‘, teda misionár, ktorý počas svojich apoštolských ciest navštívil mnohé rozvojové krajiny.“