Najlepší návod na vzťah je Desatoro (10)

Nebudeš túžiť po majetku svojho blížneho. Koľko (aj ľúbostných) vzťahov by ochránilo až zachránilo, keby sa rozhodli držať tohto prikázania. Ak by sme chceli hľadať jeho ekvivalent v Novom zákone, možno by to bolo „buďte spokojní s tým, čo máte“ (Hebr 13, 5). 
Mária Bilá 13.03.2020
Najlepší návod na vzťah je Desatoro (10)

Môžeme sa sústrediť na to, čo nám chýba - alebo na to, čo už máme. Hádaj, kedy budeš šťastnejší. Ilustračná snímka: unsplash/AndriyKo Podilnyk

Statusy či fotky na sociálnych sieťach. Mohli – a možno aj mali - byť zdrojom radosti z toho, akí šťastní sú ľudia okolo nás.

Prečo však potom toľkí užívatelia cítia pri ich prezeraní pocity úzkosti, menejcennosti, závisti, ba až nenávisti?

Prečo mnohým k podobným stavom stačia už len rozhovory s rôznymi ľuďmi, ktorí majú zdanlivo viac než oni? 

A ako to môže súvisieť s tvojím vzťahom? 

Domino efekt hriechov
Nazvime ich Adam a Eva. 

Adam zbožňuje autá a raz by nejaké dobré chcel. Zatiaľ jazdí na staršom, ojazdenom. Vždy, keď si nejaký jeho kamarát, kolega či skrátka niekto, koho pozná hoci len letmo, kúpi auto, vyvolá to v ňom prakticky len dve reakcie. 

Ak je to auto lepšie než jeho – závisť, hnev (na iných aj na seba), pocit nedostatočnosti... Alebo, ak je Adamov model lepší, škodoradosť, nadradenosť, pohŕdanie. 

Možno tieto jeho pocity, ak ich nespracuje a neustriehne, povedú k hriechom zo sekcie iných prikázaní. 

Napríklad začne ohovárať a osočovať tých, ktorí si mohli dovoliť lepšie auto, než má on. Klebetiť o nich, púšťať do éteru rôzne konšpiračné teórie, ako si ich mohli dovoliť...

Alebo ich začne nenávidieť, nadávať im (ak nie nahlas, tak aspoň v duchu), dávať im pejoratívne prezývky (detto)...

Alebo začne voči tým „horším“ byť výsmešný, ponižovať ich, urážať...

Alebo začne nenávidieť svoju rodinu, prácu, šéfa, výplatu, pomery, z ktorých vyšiel aj tie, v ktorých žije...

Ako vidíme, ak si človek nedá pozor, niečo tak zdanlivo nevinné ako túžba po majetku, ktorý mi nepatrí, môže vyvolať celú reťaz nových a nových hriechov. 

Nevraviac o tom, ako by Adamovo správanie ovplyvnilo tých, ktorých sa dotkol. Čo ak by na jeho zlo zareagovali tiež zlom? Adamovi by sa tak podarilo vyvolať hotový domino efekt hriechov. 

Ale vezmime si aj Evu. Dajme tomu, že tá netúži po hmotných veciach, lebo všetko možné a nemožné doma už má. Zato ju však škrie, keď sú jej rovesníčky krajšie ako ona. 

Lebo veď aj výzor, talent, harmonická rodina, povaha či čokoľvek iné, čím nás Boh obdaroval, je v určitom zmysle slova náš „majetok“, ktorého sme správcami.  

Keď Eva vidí krajšiu dievčinu, žiarli na ňu, závidí jej; keď vidí takú, ktorú považuje za škaredšiu, vyvyšuje sa nad ňu (hoci len v duchu), prípadne sa správa blahosklonne. 

A, ako to už býva, tiež neostane hrešiť len v medziach desiateho prikázania. Pomaly podáva ruku ohováraniu, osočovaniu, falošnosti a pretvárke (lebo do očí by nič z toho, čo si myslí alebo cíti, dotyčným osobám nepovedala; naopak, snaží sa tváriť ako ich kamarátka...), prezývkam. 

Možno sa tiež rozhodne samu seba trápiť drastickou diétou, obsesívnym nakupovaním krásneho oblečenia, kozmetických prípravkov, „lifestylových“ časopisov, v ktorých by našla návody na to, ako sa stať kráskou, ktorou chce byť...

Možno nenávidí samu seba; možno dokonca uvažuje nad samovraždou, možno nenávidí Boha, lebo ju stvoril takú, akú ju stvoril...

Keď nevieme dopriať
Myslíš si, že Adam a Eva z nášho príkladu môžu byť šťastní? 

Možno sa Adamovi podarí kúpiť krásny model auta – ale čo z toho, keď auto už kúpou stráca svoju hodnotu; keď stále vyrábajú novšie a dokonalejšie modely; keď Adam stále tŕpne, aby sa jeho autu nič nestalo...

Možno sa raz Eva pozrie do zrkadla a bude so sebou spokojná – ale potom sa od neho otočí a na ulici i na internete budú naďalej krásne, ba krajšie ženy; mejkap sa večer bude musieť zotrieť a vlasy rozčesať; oblečenie sa ešte v ten deň prepotí, pokrčí, možno naň aj niečo kvapne...

Myslíš si, že tento Adam a Eva môžu byť spolu šťastní ako dvojica? Keď to nedokážu ani ako jednotlivci? 

Možno v niektoré okamihy áno... 

Ale potom je Adam zrazu z ničoho nič mrzutý a Eva netuší prečo. Nechápe, že to „z ničoho nič“ je preto, lebo Adam je zase raz frustrovaný z toho, že iba on jediný z partie má oškretú škodovku z autobazára.

Inokedy si Eva všimne, ako sa Adam na ulici otočil za neznámou. Na chvíľu a zrejme neuvedomene, ale i tak. Otočil sa za inou – za krajšou, za štíhlejšou, za prsnatejšou, s dlhšími vlasmi aj nechtami. 

A Eva zúri. Na to dievča, na Adama, na seba. Eva v duchu preklína. Eva uvažuje, že hoci idú na pizzu, radšej si dá šalát. A dnes bude cvičiť dlhšie. A pozrie si trochu viac módnych tutoriálov ako zvyčajne. 

Adam je frustrovaný a Eva urazená. Všimnú si to. „Čo ti je?“ prelomí ticho Adam. „Nič,“ odsekne Eva. 

A v duchu si myslí: „Obzeráš sa za inými a ešte sa ma pýtaš, čo mi je? Určite má takú blbú náladu preto, lebo sa mu nepáčim. Ak by som sa mu páčila, prečo by musel pozerať na ňu? Ani si nevšimol, že mám novú farbu laku. Čo musím spraviť, aby som bola krajšia?“ 

Eva je odutá a Adam rozmýšľa: „Mračila sa, už keď sme šli do mesta. Odkedy som si kúpil to auto, ani ho poriadne nepochválila. Jožova frajerka stále dáva selfie, keď sa spolu vezú. Eva nedala ani jednu. Prečo mi priamo nepovie, že sa jej moje auto nepáči? 

Povedomý scenár? Možno sú v tvojom okolí omnoho horšie. Ak sa v duchu stále zaoberáme niečím, o čom si myslíme, že nám to chýba, máme tendenciu myslieť si, že aj iní o nás rozmýšľajú výhradne v súvislosti s tým. 

Možno sme niekedy zažili zranenie v podobe výsmechu, pohŕdania, chudoby alebo toho, že sme sa pre to, čo nemáme, nevedeli zapojiť do rozhovoru, začleniť do partie...

Možno všetci Adamovi kamaráti už mali svoje autá, vďaka čomu mohli ostávať večer dlho vonku (nie stále si sledovať MHD ako on), machrovať pred dievčatami aj rovesníkmi, chodiť si, kam chceli. 

Možno Eve doma nikdy nepovedali, že je krásna; možno sa jej v škole smiali, že je tučná. 

Závisť môže mať rôznu príčinu. Dokonca ju možno vieme veľmi dobre skrývať (dokonca aj sami pred sebou). V podstate však o nej možno hovoriť vždy, keď sa pristihneme pri tom, že niekomu nevieme niečo dopriať. 

Dôležité je, že kým si ju nepriznáme a nezriekneme sa jej, bude nás ničiť.  

Viac neznamená lepší
Siedme prikázanie je jasné a prevzali ho aj svetské zákony – nepokradneš. Desiate ide viac do hĺbky – budeš skúmať, prečo chceš vlastne „kradnúť“ – odcudziť, nedopriať. Prečo ťa tak štve, že niekto má niečo, čo ty nie. 

A budeš sa snažiť na tom pracovať. 

„Zmyslom desiateho prikázania nie je len ochrana vlastníctva, ale aj postoj vďačnosti za to, čo mám. Keď som vďačný za to, čo mi Boh daroval, potom som slobodný od žiadostivého pohľadu na vlastníctvo toho druhého,“ píše Anselm Grün.

„Svojou náruživosťou neškodím len svojmu bratovi s jeho vlastníctvom, ale aj sebe samému. Náruživosť je zdrojom nespokojnosti, nenásytnosti a chamtivosti.“ 

Ak závidíme – zameriavame sa na veci, ktoré nemáme. Vďačnosť je presný opak – zameriava nás na veci, ktoré už máme. 

Aké by to bolo krásne, keby sme sa všetci naučili byť vďační za to, čo máme. Zmizla by závisť, krádeže, sociálne rozdiely. Neplytvalo by sa jedlom a zdrojmi. Každý by mal toľko, čo potrebuje – a nechcel by viac len preto, aby dokázal sebe alebo iným svoju hodnotu. 

Aké krásne by boli aj vzťahy medzi frajermi či manželmi. 

Žiadne „zlatokopky“. Žiadni „mačovia“, pre ktorých sú ženy len ďalšia položka na zozname, čo musia mať, aby zapôsobili. 

Žiadne premrštené nároky a výdavky na luxusné dovolenky, ktoré si vlastne ani nemôžeme dovoliť, ale budú z nich pekné fotky na Instagram. Žiadne značkové oblečenie, na ktorom sa nám vlastne páči viac tá značka než ono samo. Žiadne hádky o tom, kam zas zmizli peniaze. Žiadna potreba dokazovať susedom, kamarátom či rodine, že „my na to máme“. 

Je načase v nás prekonať mentalitu, ktorú dobre vystihla komédia Slnko, seno a pár faciek: „Když vy přistavíte, tak my to požeme o štok, když vy břizolit, tak my kachličky, a když vy inženýrku, tak my... To budete koukat!“

Mentalita večného porovnávania sa a dokazovania si, že my máme naviac a že máme viac – že sme lepší. 

Viac majetku, viac lajkov, viac diplomov, viac pochvál, viac titulov...

Keď to všetko hanobíme v snahe dokázať si, že vďaka tomu sme viac...

Máme vážny problém so sebavedomím. 

Tam treba začať. Nie v ešte väčšom hanobení. 

Možno
Možno si raz Adam uvedomí, že skutočné šťastie nezávisí od značky auta. A od toho, či ho vôbec má. Že človek môže byť smutný aj v BMW – a šťastný v autobuse. 

Možno raz Adam dozrie do bodu, keď sa pozrie na svoje prekúpené auto a usmeje sa. Z vďačnosti. A možno v duchu povie: „Bože, super, že si mi ho doprial. Vďaka nemu som si mohol trochu dlhšie pospať; inak by som už bol dvadsať minút v MHD.“

Možno v ten deň pôjde tým autom – ďakujúc Bohu, že v ňom má rádio, v ktorom práve hrajú nejakú dobrú pieseň. A možno keď zaparkuje a uvidí to množstvo cudzích áut všade okolo, napadne mu niečo také: „Ako som mohol niekedy tak veľmi závidieť iným? Keď sa to tak vezme – je to len auto.“ 

Možno raz Eva bude prechádzať ulicou a úprimne sa tešiť z každej krásnej ženy. Nebudú už totiž pre ňu potenciálna hrozba a konkurencia, ale skrátka niečo tak potešujúce jej zrak - ako lúčne kvety. 

Bude sa tešiť z ich vlasov, očí, úsmevov, vkusu, zladených kúskov... 

Namiesto „prečo to oná má a ja nie“ si povie „wau, aká je krásna; Bože, pekne si ju stvoril“. 

Možno sa na každú z tých žien usmeje.

Adam a Eva, ktorí sú stále s niečím či so sebou nespokojní, si okrem týchto pocitov nemajú veľmi čo odovzdať. 

Adam a Eva, ktorí sa naučili byť vďační, sa celkom prirodzene stávajú čoraz radostnejší a šťastnejší, čo sa zákonite prenáša aj do ich vzájomného vzťahu.

Život už pre nich nie je večná súťaž; ľudia a ich dary, talenty či veci protivníci; svet nespravodlivé bojisko. 

Zo života sa stal dar; z ľudí bratia a sestry, ktorých dary obohacujú v konečnom dôsledku aj ich dvoch; a svet je nádherné miesto, za ktoré sú úprimne vďační. 

Adam a Eva sa pomaly vracajú do raja.