Najlepší návod na vzťah je Desatoro (3)
Pre viacerých sa toto prikázanie spája s tým, že v nedeľu „musia“ na svätú omšu. Pre vlažnejších veriacich je práve to „musím“ kľúčové. Dieťa môže byť mrzuté, že „musí“ na omšu, hoci práve teraz idú najlepšie rozprávky; tínedžer môže byť podráždený, že „musí“ na omšu, hoci by najradšej dospal sobotnú zábavu; gazdinká môže byť nervózna, že „musí“ na omšu, hoci jej ešte nezovrela polievka a nestíha dorobiť obed...
„Musíme“ do kostola, hoci sa nám chce spať, hrať, hoci je vonku príliš teplo, príliš zima...
S takýmto nastavením nečudo, že toto prikázanie mnohí chápu skôr ako nepríjemnú povinnosť než privilégium. A už vôbec nie ako otcovskú radu pre naše šťastie.
Si viac ako tvoja práca
V dnešnom časopriestore, keď mnohí pracujúci majú voľné víkendy a každý pracujúci nárok na dovolenku, asi už len ťažko precítime, ako sa z tohto neobvyklého prikázania museli tešiť (možno až desiť) Izraeliti, ktorí ešte nie tak dávno robili otrokov pre Egypťanov. Otrok – žiadna dovolenka, žiaden „zbytočný“ oddych, žiadna sloboda od povinností.
Tu zrazu Mojžiš tlmočí Božiu vôľu, aby hneď celý jeden deň venovali Bohu; nie drine na poli, v domácnosti či iným povinnostiam.
Paradoxom je, že my dnes žijeme v slobodnej spoločnosti – sami však zo seba robíme (necháme robiť) otrokov termínov, povinností, firemných či vlastných ambícií.
A tu prichádza Boh a svojím tretím prikázaním nám jemne pripomína – si viac ako tvoja práca. Si pre mňa dôležitejší ako tvoj výkon. Si človek, nie robot. Si moje dieťa; a aj ja som siedmy deň odpočíval.
Pôvodná sloboda
Asi mnohí z nás poznajú niekoho, kto vyhorel. Možno nielen v práci a z práce, ale aj z naoko lepších pohnútok. Treba spraviť ešte tamto, pomôcť tomu, aj tento sa chce porozprávať, henten ma pozval tam, toto by sme mali stihnúť, tamto ísť, ešte táto akcia, táto návšteva...
Dá sa povedať, že v tomto kontexte je príkaz sláviť sobotňajší deň (Židia slávia šábes, sobotu, kresťanským ekvivalentom posvätného dňa je práve nedeľa) ako stopka od Boha – ako jeho otvorená náruč ochotná objať nás a darovať nové sily.
Anselm Grün v svojej knihe o Božích prikázaniach konštatuje, že „ľudia by si v sobotu mali uvedomiť svoju pôvodnú slobodu“.
V tejto súvislosti cituje Fulberta Steffenskeho, ktorý poznamenáva, že „ľud má v tento deň myslieť aj na šťastie a krásu vlastných začiatkov, na stvorenie a na nebo... Spomienky na začiatok sú nádejou na to, čo má raz prísť v nebeskom kráľovstve. Celoživotná námaha človeka bude minulosťou, nik viac nebude korisťou niekoho iného a u každého bude zrejmá kráľovská hodnosť. A tak sa vymaníme zo starostí prítomnosti. Ľudia hrajú úlohu, ktorú raz dostanú: voľnosť v krajine slobody; úlohu synov a dcér tohto Boha, ktorý vystaval ríšu dobra“.
Nie musím, ale môžem
Ktosi múdry povedal – nehovor musím, ale môžem.
Tak je to aj s tou svätou omšou, na ktorú toľkí „musia“. A neuvedomia si, že v skutočnosti môžu. Môžem sa stretnúť s Bohom. Môžem mu predniesť svoje chvály, prosby, odprosovania. Môžem sa stretnúť s Kráľom vesmíru. Môžem mu hovoriť Otec. Môžem mu zveriť svojich milovaných. Môžem sa nechať objať istotou, že ma miluje. A že všetko (bez ohľadu na to, ako to vyzerá či ako sa cítim) bude v poriadku.
Nedeľa – či každý prikázaný sviatok – je dňom, ktorý nám Boh daroval, aby nám mohol darovať čas na obnovu síl, obnovu nádeje, obnovu vzťahu s ním aj s ľuďmi okolo.
Nedeľa sa tak stáva dôležitým – a istým – míľnikom vášho vzťahu; čas, keď sa môžete (viac) tešiť z Boha, zo seba navzájom, zo života.
Tešiť sa s ním na liturgii, ale aj v prírode, pri vzájomných rozhovoroch, s ostatnými príbuznými...
Asi každá dvojica a rodina si postupne sama vytvorí svoje nedeľné rituály. Dlho bolo zvykom, že k nedeli v mnohých rodinách patril slávnostnejší odev a obed; aj tak sa deklarovalo, že tento deň je výnimočný.
Nadhľad, odstup, obnova
Či už so svojou polovičkou tvoríte rodinu alebo ste zatiaľ v štádiu chodenia, akiste máte obidvaja dosť povinností a každodenných výziev.
Práve nedeľa, práve táto zastávka uprostred nich, je veľkým darom pre vás ako jednotlivcov aj pre vás ako dvojicu – máte vďaka nej čas pripomenúť si, kto ste, kam v živote idete, kde sú vaše hranice, čo vás teší.
Máte šancu pozrieť sa na svoj život z nadhľadu, z odstupu.
Máte šancu nezabudnúť na to, čo je skutočne dôležité.