Najlepší návod na vzťah je Desatoro (4)
Ak sa toto prikázanie zle interpretuje, ak sa dokonca zneužíva ako formulka potvrdzujúca moc, ak sa citlivo nevysvetlí, nečudo, že môže znieť ako pokyn neempatického tyrana.
Cti otca, ktorý ti práve zbil pred očami matku; cti otca, ktorý sa stratil, hneď ako sa dozvedel, že sa máš narodiť; cti otca, ktorý ti stále len nadával a ponižoval ťa; cti otca, ktorý vás opustil pre milenku?
Cti matku, ktorá svojou náladovosťou mení každý deň na ťažkú skúšku; cti matku, ktorá viac facká ako hladí; ctí matku, ktorá ťa denne seká jazykom; cti matku, ktorá ťa chcela potratiť a občas ti pripomenie, že bez teba by jej bolo lepšie?
Asi máločo zväčšuje podobné rany viac ako to, keď o nich povieme pri spovedi či duchovnom rozhovore, a odpoveďou je to neúprosné „cti si!“.
Ako, prečo?
Nemusíš začínať tak hlboko
„Mnohí to majú pri spracúvaní svojich zranení ťažké, lebo im stojí v ceste štvrté prikázanie. Netrúfajú si riadne preskúmať krivdu a priznať sa, že to ešte stále bolí. Hneď svojich rodičov ospravedlňujú. Tak sa však rana nemôže uzdraviť,“ uvažuje Anselm Grün.
A dodáva: „Ctiť si neznamená, že rodičov ihneď začnem chrániť. Musím si priznať, že mi ublížili, a musím pripustiť aj hnev a sklamanie z toho, že som nemal rodičov, po akých som v hĺbke duše túžil. Boli to ľudia s chybami a slabosťami. Nesmiem však ostať len pri zraneniach a výčitkách voči rodičom. Keď si ich uvedomím, musím rodičom aj odpustiť, lebo len tak sa môžem oslobodiť od negatívnej energie, ktorá vychádza aj od nich.“
Nie je to ľahká úloha, najmä ak sú zranenia hlboké. V tejto súvislosti prináša rodinný poradca a autor Gary Smalley spoločne s autorom Johnom Trentom pár odporúčaní, ako sa naučiť žiť s tým, keď nám rodičia neponúkli požehnanie, ktoré sme od nich chceli a potrebovali.
Podľa dotyčných pánov je potrebné spoznať rodinné zázemie svojich rodičov a porozumieť mu. V ich minulosti je často odpoveď na to, prečo sú dnes takí, akí sú.
V tomto kontexte možno dobre padne myšlienka slovenského kňaza Juraja Sedláčka, ktorý v súvislosti s otcami, ktorí neboli až takí ideálni (do danej myšlienky si však možno dosadiť i matku), uvažuje, že inak možno tento otec konať nevedel:
„Možno nemal taký rozhľad ako ty, možno začínal v ešte horších podmienkach. A ty po rokoch zistíš, že tvoj otec začínal úplne zle, niekde na mínus štvrtom poschodí a on sa de facto musel cez celý život prekopať na mínus prvé poschodie. Ty vidíš iba to, že je pod priemerom, a pritom jeho stálo mnoho síl posunúť sa a prepracovať vyššie.“
Takže: „Na tom jeho výsledku môžeš teraz stavať. Vďaka nemu nemusíš začínať tak hlboko. Tieto úvahy môžu úplne zmeniť optiku na tvojho nedokonalého otca.“
Uzdravovanie je proces
Gary Smalley a John Trent v súvislosti s jednou svojou klientkou, ktorá bola roky fyzicky zneužívaná vlastným otcom, uvádzajú, že ju nad vodou držal citát: „Ale Pán, tvoj Boh, nechcel počuť Baláma a obrátil jeho kliatbu na požehnanie, lebo ťa miloval“ (Dt 23, 5).
Približujú, že Balaam bol čarodejník, ktorého kráľ Balak poprosil, aby preklial Boží ľud. „Boh nechcel, aby sa to stalo jeho ľudu. Boli to deti mocného Boha, ktorý stvoril vesmír, a ktoré mali veľkú cenu, pretože boli jeho. Boh zmenil Balaamovo prekliatie na požehnanie svojho ľudu.“
Možno povzbudia aj tieto slová: „Pre vašu dvojnásobnú hanbu a potupu budú plesať nad svojím údelom, preto budú dvojnásobne vládnuť v svojej krajine, dostane sa im večnej radosti“ (Iz 61, 7).
Azda nám môže byť inšpirujúcou aj postava Dávida, ktorého chcel zabiť Šaul. Napokon sa však raz karta obrátila – a Dávid mal možnosť zabiť jeho. Nespravil to. Namiesto toho mu len odťal kúsok plášťa a predniesol slová, ktoré môžu byť inšpiratívne pre všetkých, ktorí majú problém odpustiť rodičom (či iným autoritám, ktoré im ublížili):
„Povedal som si, že ťa zabijem, ale zľutoval som sa nad tebou a vravel som si: Nevztiahnem ruku na svojho pána, lebo je Pánovým pomazaným. A pozri, otče môj, pozri na okraj svojho plášťa, ktorý mám v ruke! Z toho, že som ti odťal okraj plášťa a nezabil som ťa, poznávaš a vidíš, že nemám v sebe zlosť a hriech a neprevinil som sa proti tebe. A ty mi číhaš na život, chceš mi ho odňať. Nech súdi Pán medzi mnou a tebou, nech ma Pán pomstí na tebe, ale moja ruka na teba nesiahne! Ako hovorí staré porekadlo: ‚Od zločincov vychádza zločin.' Nuž moja ruka nesiahne na teba“ (1 Sam 24, 11 - 14).
Spoločne s Dávidom i my môžeme rodičom v našej hlave povedať: „Nech je Pán sudcom a nech súdi medzi mnou a tebou! Nech vidí, nech vedie môj súd a nech ma vyslobodí z tvojej ruky!" (1 Sam 24, 16).
Jasné, že to nepôjde ani rýchlo, ani hneď. Môžeme to však skúšať. Skúšať odpustiť – im, ale aj sebe.
Pozrime sa napríklad, ako si niektoré svoje pocity zaznamenala Daphne K., ktorej u nás vyšla kniha Dvanásť krokov s Ježišom: „Predpokladám, že keď som sa za nešťastie svojich rodičov sama odsúdila, mala by som sa aj sama odprosiť a odpustiť si.“
Alebo aj: „Odpusť mi, Pane, že som netrpezlivá, že chcem byť uzdravená už dnes, alebo ešte lepšie včera. Uzdravovanie je proces a ja si to musím pamätať. Práve pre svoj perfekcionizmus túžim po okamžitom uzdravení a práve on mi bráni, aby som tebe alebo sebe pripísala zásluhu na doterajšom nemalom pokroku.“
Všetci môžu byť šťastní
Prečo je dôležité to spraviť? Odpustiť, odpútať sa? Prečo máme hľadať spôsoby a dôvody, prečo to skúšať stále odznova, i keď to nejde?
Aj pre nás samých.
Ľúbiš svojho vyvoleného, svoju drahú?
Tak aj pre neho, pre ňu.
Plánujete spolu deti?
Tak aj pre ne.
Neodpustenie vedie k fyzickým či psychickým chorobám, prináša do nášho života flashbacky. Hoci nechceme, nevedomky ubližujeme iným, lebo zranený zraňuje.
Sme tí, o ktorých tiež platia slová žalmistu: „Hrešili sme ako naši otcovia, konali sme bezbožne, páchali sme neprávosť“ (Ž 106, 6).
My nie sme však len deti našich fyzických rodičov. Sme aj deťmi nebeského Otca. Možno bude trvať dlho, kým ho oslobodíme od nálepiek, ktoré sme mu dali vidiac v ňom podvedome svojho otca; možno to chce čas – veľa času – kým mu dovolíme definitívne nás presvedčiť o svojej dôvere.
Sme deti svojho Otca; sme deti Kráľa a vždy máme možnosť povedať (si), že v našej rodine sa to robí TAKTO.
Odpúšťa sa. Miluje. Chráni. Raduje sa – z každého dňa a aj z najmenších pokrokov.
Sme deti svojho Otca; toho Otca, ktorý odkazuje: „Milujte svojich nepriateľov, dobre robte, požičiavajte a nič za to nečakajte! Tak bude vaša odmena veľká a budete synmi Najvyššieho, lebo on je dobrý aj k nevďačným a zlým“ (Lk 6, 35).
Otca, ktorému záleží na našom šťastí tak, že nevraví: Budeš šťastný, len ak budeš mať idylické detstvo. Naopak, štvrté prikázanie podľa pápeža Františka „hovorí jednu výnimočnú a oslobodzujúcu vec: aj keď nie všetci rodičia sú dobrí a nie všetky detstvá sú pokojné, všetci synovia a dcéry môžu byť šťastní, pretože dosiahnutie plného a šťastného života závisí od správneho uznania toho, kto nás priviedol na svet“.
Máš slobodu (pokojne aj vlastnými slovami) povedať si: Moja minulosť je minulosťou. Nechcem, aby ešte zraňovala mňa, moju polovičku či naše (budúce) deti. Odpúšťam mojim rodičom, že nevedeli byť rodičmi, ktorých som potreboval/a – zároveň však pripúšťam, že ako chudobná vdova v Ježišovom rozprávaní, aj oni mi dali všetko, čo mali (porov. Lk 21, 3).
Zraňovali ma, lebo sami boli zranení. Nechcem na nich pozerať iba ako na tyranov, ale aj ako na obete – viac ako zlostného otca či hysterickú mamu v nich chcem vidieť malé deti, ktorým niekto nedal dosť lásky, ktorú by v sebe mohli násobiť a potom ma ňou zásobiť.
Nechcem sa klamať – bolelo ma to; bol som – a stále občas som – nahnevaný, sklamaný, smutný. Boh však sľúbil, že mi „zotrie z očí každú slzu“ (Zjv 7, 17) a „ani náreku, ani bolesti viac nebude, lebo prvé sa pominulo“ (Zjv 21, 4).
Chcem do nového života vykročiť s touto nádejou – chcem byť vyrovnaný človek, ktorého rany sú oslávené podobne ako tie Kristove; a s Božou milosťou budem patriť medzi tých, ktorým Boh dá „veniec miesto popola, olej plesania namiesto smútku, rúcho radosti miesto sklesnutého ducha“ (Iz 61, 3).