Najlepší návod na vzťah je Desatoro (5)

Stručné a jasné: „Nezabiješ!“ (Ex 20, 13). Jeden z najkrajších príkazov, ktorými ťa chce Boh chrániť. A aj tvoje vzťahy vrátane tých ľúbostných. Poďme sa zamyslieť ako. 
Mária Bilá 07.02.2020
Najlepší návod na vzťah je Desatoro (5)

Ilustračná snímka: unsplash/Andrii Podilnyk

Koľko ľudí, ktorí si odžili týranie, sa cíti zabudnutými, odvrhnutými či skúšanými a trestanými Bohom.

Ak sa k tomu pridruží aj duchovný vodca so svojskou interpretáciou Boha, ktorý „koho miluje, krížom navštevuje“, môže sa podobný pocit umocniť: Bohu je jedno, že ma niekto skopal, sfackal, opľul. Boh to vlastne asi chcel a je mojou povinnosťou to prijať ako skúšku alebo kríž. 

Nečudo, že mnohí sa takéhoto Boha radšej zrieknu. 

A pritom Biblia nám predstavuje iného Boha; Boha, ktorý kričí (áno, kričí; s výkričníkom na konci): Nezabiješ!

Boha, o ktorom žalmista tvrdí „úbožiaka zachraňuješ z rúk tých, čo sú silnejší od neho“ (Ž 35, 10) či na inom mieste „veď ty hľadíš na útrapy a žiaľ a berieš ich do svojich rúk“ (Ž 10, 14). 

Boha, ktorý si nepraje, aby si jeho deti ubližovali. 

Zabíjajú aj slová

Aké je smutné vidieť páry, ktoré sa navzájom, kúsok po kúsku, zabíjajú. Lebo zabiť sa dá aj inak ako fyzicky. 

Môžeme zabiť v tom druhom nádej. Sebavedomie. Pocit istoty a bezpečia. Pocit vlastnej hodnoty. Chuť žiť. 

Urážky, dehonestujúce prezývky, nadávky, zhadzovanie, ponižovanie, obviňovanie...

Koko žien trpiacich anorexiou či bulímiou by vedelo rozprávať o tom, čo všetko si vypočuli, kým sa dostali do takéhoto stavu. 

Koľko ľudí trpiacich depresiami a úzkosťami je doteraz bodaných slovami, ktoré ich v hlave zraňujú stále znova a znova. 

Koľko ľudí chodí po svete s pocitom, že sú príťažou, záťažou, ťarchou. Že sú nadbytoční, zbytoční. Že by tu nemali či nemuseli byť. 

Niekedy stačí neuvážená veta – a možno práve ňou sme toho druhého bodli do srdca tak hlboko, že mu jeho zranené vnútro bude krvácať ďalšie roky. 

Nečudo, že celé Písmo je popretkávané radami či príkazmi o krotení si jazyka. 

Chcem žiť

Možno sme už počuli, že toto prikázanie sa vzťahuje aj na nás; nemáme právo zabiť ani seba samého. Náš život nepatrí nám, ale Bohu. Bohu, ktorý má s nami plán a ktorý sa nás aj v hmle našej bolesti snaží uistiť: „Budeš si kráčať po vretenici a po zmiji, leva i draka rozšliapeš. Pretože sa ku mne pritúlil, vyslobodím ho, ujmem sa ho, lebo pozná moje meno. Keď ku mne zavolá, ja ho vyslyším a budem pri ňom v súžení, zachránim ho i oslávim“ (Ž 91, 13 - 15). 

Iste, ťažko tomu veriť, keď (niekedy aj roky) počúvame rôzne nelichotivé a kruté poznámky na svoju osobu. 

Nevravme si ich však ani sami. Neuverme lžiam o sebe. Aj keď sme spravili chyby, my nie sme chybou. Boh určite nechce negatívnu (samo)vravu o tom, čo všetko sme pokazili a v čom všetkom sme nedokonalí. 

Ak takéto myšlienky vedú k pokániu a náprave – super. Ale ak ma len zbytočne zhrýzajú, zavaľujú pocitmi viny, hanby či smútku, ktorý vedie k agresii voči sebe či iným; ak ma doslova paralyzujú či vzďaľujú od Boha – naozaj žeby boli od neho? A keď nie sú od neho – od koho sú? A prečo nám ich ten „niekto“ podsúva? 

Podľa Anselma Grüna toto prikázanie teda vo vzťahu k sebe samému znamená: „Chcem žiť. Nedám sa umlčať. Nedám sa vylúčiť zo spoločenstva s Bohom. Chcem žiť, to znamená – všetky talenty, ktorými ma Boh obdaril, chcú žiť. Všetkým chcem zabezpečiť potrebný priestor, aby rástli a prekvitali.“ 

A tiež: „Chcem rozvíjať bohatstvo života, ktorý mi Boh dal. A keďže chcem žiť, nechám žiť aj toho druhého. Ctím si ho v jeho dôstojnosti, odmietam posudzovať ho, a keď je ohrozený na živote, chránim jeho život, zastanem sa jeho práva na život.“  

Liečiť jazykom 

Voľakto tára, (ako keby) mečom prekáľal, ale jazyk múdrych je (sťa) liek“ (Prís 12, 18). 

Jazyk ako liek...

No nebolo by to krásne, ak by sme svojho milovaného (i všetkých ľudí v svojom okolí) vedeli liečiť jazykom? Krásnymi slovami, ktoré tak veľmi všetci potrebujeme počuť, ale málokedy sa nám ich dostane? 

Ľúbim ťa. Si pre mňa dôležitý. Vážim si ťa. To sa ti podarilo. Pri tebe sa hneď cítim lepšie. Si pre mňa veľkým požehnaním. Môj život je vďaka tebe krajší. Mám z teba radosť. 

Stále sa dá nájsť niečo dobré, čo na tom druhom môžeme vyzdvihnúť. Žiaľ, sú ľudia (a možno sme nimi často i my sami), ktorí ľahšie (a radšej) vidia na druhých to zlé, čo sa hneď dá vytknúť, skritizovať, poohovárať a zveličiť. 

Kiežby o nás nikdy neplatili slová: „Ten, kto je skazeného srdca, nenájde nič dobrého a kto má vrtký jazyk, padne do zlého“ (Prís 17, 20). 

Voľba je na nás. „Smrť (priam tak) ako život (býva) v moci jazyka a tí, čo radi (obracajú) ním, budú sa živiť jeho ovocím“ (Prís 18, 21). 

Budú naše slová prinášať život alebo smrť? 

Pán nás vyslobodí

Možno ešte jednu tému sa tu oplatí načrtnúť: tí, čo zabíjajú nás. Tí, čo nám ubližujú slovne či fyzicky. Tí, pre ktorých si tiež môžeme povedať: „Obkľučujú ma nepriatelia, zatvárajú si bezcitné srdcia, ich ústa spupne hovoria. Už pristupujú a už ma zvierajú, očami sliedia, ako by ma na zem zrazili. Sú ako lev pripravený na korisť, ako levíča, čo čupí v úkryte“ (Ž 17, 9 - 12).

Akou úľavou je zistiť, že Boh je na strane ponižovaných a trápených. „Pán je pri tých, čo majú srdce skrúšené, a zachraňuje zlomených na duchu. Spravodliví majú utrpení veľa, ale Pán ich vyslobodí zo všetkých“ (Ž 34, 19 - 20).
 
A aký krásny dôkaz jeho lásky, že chce pomôcť nielen im, ale aj tým, čo im ubližujú – lebo len zranený zraňuje. Možno ten, ktorý ti utŕžil toľko rán, sám vnútri neskutočne trpí. 

Veď kto z tých, čo ubližujú, môže byť úprimne šťastný? Možno by sme na exkurzii v jeho srdci zaznamenali nejaké takéto pocity: „Hriechy mi prerástli nad hlavu a ťažia ma príliš, sťa veľké bremeno. Nevládny som a celý dobitý, v kvílení srdca nariekam. Ja, pravda, už takmer padám a na svoju bolesť myslím ustavične“ (Ž 38, 5, 9, 18).  

Možno aj preto Anselm Grün radí: „Nemám sa odplácať, ale toho druhého, ktorý mi škodil, si získať pre seba. Toho, ktorý by ma chcel pripraviť o česť, nemám rovnako zneuctiť, skôr mám v ňom vidieť človeka, ktorý na mňa prenáša svoj pocit menejcennosti, a preto s ním bojuje na mne.“ 

Je však otázne, akým spôsobom to presne robiť. Ak by na to bol presný návod, Boh by nám ho dal. On nám však dal niečo iné; svedomie a najmä Ducha Svätého, vďaka ktorému sa môžeme povzbudiť Ježišovými slovami: „Nestarajte sa, ako a čím sa budete brániť alebo čo budete hovoriť, lebo Duch Svätý vás v tú hodinu poučí, čo treba hovoriť“ (Lk 12, 11 – 12). 

My mu len dovoľme, aby sme boli tými, ktorí liečia – nie zabíjajú. 

A keď to nejde, keď nás vzťah s tým druhým príliš ubíja, nebojme sa byť tými, ktorí ho ukončia. Vo fáze chodenia je to o. k. V niektorých prípadoch je to jediná ochrana a v konečnom dôsledku aj záchrana seba – i toho druhého. 

Lebo láska neznamená nechať toho druhého rozvíjať jeho zlé sklony. Láska sa nebojí mať a dať hranice. 

Láska nezabíja.