Nájsť priateľov, „vyčistiť“ hlavu

Trasa Svätojakubskej cesty vedie na Slovensku z Košíc do Bratislavy, kde sa napája na maďarskú a rakúsku sieť. Vydať sa na ňu, samozrejme, môžete aj z opačného konca. Spolu má 650 kilometrov. Pripravuje sa aj druhá trasa, ktorá bude viesť z Kysuckého Nového Mesta do Trnavy.

Iniciátorom slovenskej verzie je občianske združenie Priatelia Svätojakubskej cesty na Slovensku Camino de Santiago. Púť možno kedykoľvek prerušiť a po čase sa vrátiť a pokračovať ďalej. Tento etapovitý prístup využívajú mnohí pútnici aj z dôvodu nedostatku voľného času na absolvovanie celej trasy naraz.

„Ideme vlastným tempom. Ako to cítime, chceme, objavujeme, potrebujeme. Nie je tu žiadny sprievodca ani organizovaný program. Aj to je jeden z benefitov,“ hovorí jeden zo zakladateľov slovenskej trasy Peter Janek. 

Pútnik si nesie po celú cestu batoh vecí i myšlienok. Netreba zabudnúť ani na dobrú obuv. Do kredenciála zbiera pútnik pečiatky z ciest, mušľa je symbolom svätojakubskej púte. Snímky: Lívia Dvorská

ČO DO BATOHA

Okrem fyzického zdravia si púť vyžaduje najmä chuť a odhodlanie. Trasy majú rôznu náročnosť, záleží na vašej kondícii a odvahe. Pokiaľ putujete viac dní, odporúča sa zistiť si možnosti ubytovania a stravy na jednotlivých miestach.

Po dvadsiatich a viac kilometroch, ktoré zväčša účastníci cesty absolvujú denne, je totiž potrebné osviežiť sa a mať kde zložiť unavené telo. Do batoha je nevyhnutné zabaliť si náhradné oblečenie, hlavne tričko a ponožky, pomôžu aj turistické palice. Dôležitá je pevná trekingová obuv, ideálne členková.

Na ľahších cestách ju prípadne môžete vystriedať športovými sandálmi. Netreba zabúdať na mikinu, ľahkú, nepremokavú bundu či pršiplášť. V batohu by nemali chýbať ani slnečné okuliare a pokrývka hlavy.

K tomu treba prirátať fľaše s vodou a jedlo na deň. Dobrú službu urobí bedeker s mapou a popisom trás a tiež kredenciál, čo je pútnický pas, kde sa zbierajú pečiatky z navštívených miest. Peter Janek sa postaral, aby slovenský kredenciál bol akceptovaný aj v Španielsku.

O tom, že na Svätojakubskej ceste idete správnym smerom, vás uistí značka žltej mušle hrebenatky na modrom podklade. Tento svetoznámy znak je prítomný aj na slovenskej trase. Nájdete ho na smerovníkoch, dopravných značkách, plotoch a iných viditeľných miestach. Snímka: Lívia Dvorská

VÝBER TRASY

Prudké slnko, dážď či búrka. Je potrebné počítať s každou možnosťou. Nohy nesú pútnikov cez dediny, mestá, lúky, lesy, ale aj kopce. Podrážky sa dotknú asfaltiek, kamienkov, hliny... Tvrdých, rovných a pevných plôch, tiež hrboľatých, suchých i blatistých.

Skúsení pútnici preto odporúčajú výber iba konkrétneho úseku, ktorý sa pre záujemcov javí ako najprijateľnejšia forma. „Zvolený úsek môže byť buď z pohľadu obťažnosti terénu, jeho dĺžky, alebo napríklad zladenia s inými náboženskými aktivitami v miestach, kadiaľ trasa pútnickej cesty prechádza,“ odporúča Peter Janek.

Zdôrazňuje, že púť nie sú športové preteky. „Ak ste nikdy nekráčali naraz desať kilometrov, je namieste vopred si to vyskúšať a otestovať si tak nielen seba, ale i topánky, v ktorých budete kráčať.“

MOJA SKÚSENOSŤ

Pri putovaní sa môžete pridať k iným pútnikom, ale i absolvovať trasu osamote. Ja sa pridávam k skúseným pútničkám – Andrei Bartovej z Bratislavy, Hanke Litavcovej z Bardejova a Anke Komornej zo Senice. S odvážnymi ženami som sa 2. júla vydala na cestu z Hronského Beňadika do Topoľčianok.

Spomenuté pútničky spája dlhoročné priateľstvo a záujem prekonávať sa. To druhé mám i ja. Od baziliky v Hronskom Beňadiku sme vyštartovali úderom siedmej hodiny ráno.

Na začiatku nášho putovania dostávame ešte požehnanie od miestneho správcu farnosti Alexandra Staníka. Predpoveď počasia sľubuje ideálne podmienky: mierne slnko i pod mrakom, okolo dvadsať stupňov. Po krátkej zastávke v obchode, kde sme si doplnili zásoby, vyrážame odhodlané prežiť zaujímavý deň.
POZOR NA MEDVEDE

Dvadsaťkilometrová trasa s prevýšením 468 metrov vedie po opustení Beňadika do obce Tekovské Nemce. Ideme popri ceste, záhradách a domoch. Občas nás sprevádza brechot psa, ale aj záujem kocúra, ktorý ide s nami skoro celou dedinou. Asi po hodinke odbočíme na lesnú cestu a prvá zastávka je na Pečanskom.

Tam sa občerstvíme a  pokračujeme dlhším úsekom v  tieni listnatého lesa. Šum vetra a lístia či praskanie dreva občas preruší kovový zvuk našich turistických palíc. Alebo štebot vtákov. V polovici cesty si robíme dlhšiu pauzu a po nej sa modlíme ruženec. Stretávame lesníkov, ktorí sa pýtajú, či sa nebojíme.

Keďže sme štyri, strach nemáme. Muži nás upozorňujú, že v okolí je medvedica s mláďatami, ale v posledných dňoch ju vraj ľudia videli ísť iným smerom. Hanka má na ruksaku priviazaný plechový hrnček, ktorý cinká a upozorňuje tak obyvateľov lesa na našu prítomnosť.

Sem-tam mi cinkne o batoh svätojakubská mušľa so slovenským znakom, ktorú som dostala od mojich spolupútničiek. Počas putovania sa zhovárame o  všeličom, dievčatá mi hovoria o ich zoznámení, prvých cestách, zážitkoch na nich. Preberáme aj niečo zo súkromia, práce, výhody putovania, životné ciele a míľniky.

Andrea, Anka, Hanka a Lívia na štarte z Hronského Beňadika. Snímka: archív Lívie Dvorskej

HLBŠÍ ROZMER

„Putovanie nie je to isté ako turistika. Púť má v sebe hlbší rozmer. Je to cesta, ktorá človeka učí tichosti, orientácii v teréne, pomoci, ako aj uvedomeniu si blízkosti druhých,“ hovorí Andrea.

Pôvodne ich bolo päť, ktoré sa pred istým časom rozhodli vytiahnuť túlavé topánky a spoznávať seba, ľudí a prírodu na Slovensku. Okrem spomenutých troch to bola aj Trnavčanka Katka Lenghartová, ktorá však pred dvoma rokmi nečakane zomrela. Po jej smrti jej kamarátky venujú ďalšie etapy a intenzívne na ňu myslia. Ďalšia pútnička Majka Cíferská tento rok nemohla ísť.

SKÚSENÁ SKUPINKA

Prvýkrát sa na púť vydali v roku 2021. Putovali päť dní na trase z Košíc do Levoče, dovedna takmer sto kilometrov. „Slovensko je krásne. Ľudia sú ústretoví a vždy nápomocní. Boli však úseky, kde sme si museli poradiť samy. A nie vždy bolo isté, že ideme správne,“ spomínajú dnes už zohraté pútničky na prvú cestu.

O rok neskôr absolvovali trasu z  Levoče do Partizánskej Ľupče. Dovedna 130 kilometrov v šiestich etapách. V roku 2023 sa vybrali po ceste z Partizánskej Ľupče. Za šesť dní prešli vyše 150 kilometrov.

Štvrtú etapu absolvovali teraz. Z Banskej Štiavnice cez Uhliská do Novej Bane, cez Hronský Beňadik, Topoľčianky, Jelenec až do ich tohtoročného cieľa – starobylej Nitry. Sedem dní a takmer 130 kilometrov. Som vďačná, že som mala česť byť ich spoločníčkou aspoň na jednom úseku.

Cieľ, ktorý sme si stanovili, sme splnili. Budúci rok sa chystajú na piatu – poslednú z etáp z Nitry do Bratislavy. Ak budú priaznivé okolnosti, možno sa k nim opäť pridám.