Odpovedá na pozvanie Boha

Ondrej sa už ako malý chlapec hrával spolu s bratmi na kňazov. Ako rástol a dospieval, túžby sa menili. „Počas strednej a aj po nej som bol viac zameraný na manželstvo. Pracoval som, mal som krásny vzťah a kňazstvo som neriešil.“

Jedným zo zlomových momentov bola odpustová svätá omša na sviatok Všetkých svätých v Medzanoch, odkiaľ Ondrej pochádza. „Počas nej som vnímal akúsi zvláštnu, silnú vnútornú radosť, túžbu po svätosti práve touto cestou.

Tá ešte prechádzala mnohými očisťovaniami, avšak počas jedných duchovných cvičení sa upevnila natoľko, že som si podal prihlášku,“ opisuje svoj moment rozhodnutia. Keď sa však po rokoch spätne pozerá na vývoj osobnej cesty, uvedomuje si, že tichý hlas volajúci ho ku kňazstvu v ňom znel už dlhšie.

Nedal mu však možnosť jasnejšie sa prejaviť, naopak, bojoval proti nemu. Keby to bolo len na ňom, išiel by inou cestou, no teraz si myslí, že „povolanie, a to akékoľvek, je v prvom rade pozvaním Boha a my naň môžeme alebo nemusíme odpovedať“.

PRVÝKRÁT TO NEVYŠLO

Prijímacie skúšky do seminára prebiehajú v troch kolách. V prvej časti je psychologický test, ktorý trvá niekoľko hodín, a po ňom ešte nasleduje osobný rozhovor s psychológom. V druhej časti kandidát absolvuje pohovor pred komisiou biskupov, predstavených, rôznych kňazov.

Ak kandidáti absolvujú tieto dve časti úspešne, nasledujú prijímacie skúšky na teologickú fakultu. Ondrejove prvé prijímačky boli neúspešné.

„Niekedy si robím žarty, že pre oblečenie, pretože mi ani nenapadlo, že to bude taký oficiálny pohovor: biskupi, predstavení, kňazi a kandidáti – všetci slávnostne vyobliekaní, a ja som prišiel v bielych nohaviciach a  ružovom tričku,“ s úsmevom rozpráva Ondrej.

„Rektor mi však povedal: Arcibiskupa najviac ovplyvnila krátkosť času rozhodnutia a ešte relatívne čerstvé zamilovanie. Bolo to na vážkach, ale nakoniec sa rozhodol, že si svoje rozhodnutie najskôr odskúšaš vo svete práce a aktivít,“ spomína si Ondrej a dodáva, že „Boh vidí veci úplne inak“.

KRÍZY A POCHYBNOSTI

Ondrejovi sa končí štvrtý rok formácie, no čakajú ho ešte tri roky, kým prijme kňazskú vysviacku. Počas štvorročnej púte v seminári, ktorú doteraz absolvoval, prežil mnoho pekných a zároveň aj ťažších období.

„Veľakrát som mal chuť na všetko sa vykašľať. Boli rôzne krízy, dlhšie i dlhé, zaľúbenia, pochybnosti, vzťahové výzvy. No ťažkosti sú predsa v každom povolaní. Keby išlo všetko ľahko, až vtedy by to bolo zlé,“ myslí si Ondrej.

„Raz som čítal, že v čínštine sú pre slovo kríza dva znaky. Jeden znamená nebezpečenstvo a druhý príležitosť. Snažím sa teda pochybnosti brať ako výzvu, dôvod na prehĺbenie modlitby a pripomínať si známy výrok sv. Augustína: Pre seba si nás stvoril, Bože, a nespokojné je moje srdce, kým nespočinie v tebe.“

STRASTI A SLASTI

V živote každého človeka sa striedajú radostné obdobia s náročnejšími, výnimkou nie sú ani bohoslovci. „Povinnosti, škola, oddych, duchovný program, no aj rôzne obmedzenia, ktoré slúžia na formáciu a okresávanie.“

Najťažšie je pre Ondreja obmedzenie voľnosti a pohybu, pretože sa nemôže častejšie stretávať s rodinou, kamarátmi mimo Košíc či zúčastniť sa na svadbách priateľov a víkendových udalostiach.

„Ale aj keď sa s niektorými vecami neviem stotožniť, uvedomujem si, že sú súčasťou okresávania. Aj program v seminári sa rokmi mení a vyvíja, v mnohom sú k nám predstavení zhovievaví a ústretoví,“ konštatuje bohoslovec.

„A som si istý, že to s nami myslia dobre.“ Samozrejme, život v seminári nie je vôbec len o obmedzeniach a povinných pravidlách, ale je v ňom priestor na štúdium, modlitbu, vlastné organizovanie času, šport, budovanie vzťahov.

„V  bežný deň máme budíček o 5.30 a o 6.00 sa začínajú spoločné ranné chvály. Po nich nasleduje svätá omša, raňajky a škola. O 12.40 sa opäť schádzame v kaplnke na partikulárne spytovanie svedomia a krátku modlitbu. Poobede je priestor na vychádzku, ale krátko pred štvrtou sa začína povinné štúdium na izbách,“ opisuje Ondrej denný režim bohoslovcov.

Večer o 18.15 sa stretávajú pri liturgii hodín, „potom ideme na spoločnú večeru a medzi siedmou až deviatou večer máme opäť trochu voľného času, ale už len v objekte seminára. Nasleduje kompletórium a od 22.00 je povinná večierka“.

Je to však len všeobecný program, pretože v niektoré dni majú adorácie či iné pobožnosti, alebo obnovy, alebo program niektorých dní zmenia nejaké sviatky, slávnosti či mimoriadne udalosti.

ZAUJÍMAVÁ ZÁĽUBA

Ondrej vo voľnom čase rád číta knihy, zájde si von s kamarátmi, prípadne dorába veci do školy. Medzi jeho najväčšie záľuby však patrí strihanie videí a dídžejing.

„Mám veľmi rád hudbu, tanec, techniku, svetlá. Nie som vôbec profesionál, no tým, že som zopár rokov chodieval natáčať svadby a stužkové, čo-to som sa naučil a odpočúval od iných dídžejov a kapiel.“ V spoločenstve zvykli organizovať zábavy, plesy, ktoré brali ako príležitosť netradičnej evanjelizácie.

„Ak mladých zavoláte na obnovu, prídu s veľkou pravdepodobnosťou tí, ktorí už vieru žijú. Ak spravíte video/plagát s pozvánkou na párty, prídu aj tí, ktorých by ste inak neoslovili. Na akcie sme volali kňazov, rehoľné sestry, učiteľov, manželov a pomedzi tanec sme sa snažili po troche odovzdávať mladým hodnoty,“ usmieva sa Ondrej. Natáčaniu, strihu a dídžejingu sa venuje najmä počas letných prázdnin.

VTIPNÉ MOMENTY

V seminári si našiel priateľov, na ktorých sa môže kedykoľvek obrátiť a nechýbajú ani vzájomné doberania.

„Tak ako všade, aj tu sa snažíme niektoré situácie a obdobia odľahčiť. Občas sa stane, že si ideš večer ľahnúť a zrazu zistíš, že ti záhadne zmizol matrac. Alebo večer otvoríš nočný stolík a v ňom ti vyhrávajú cvrčky, ktoré tam samy doputovať nemohli.“

Ondrej má podobných zážitkov v seminári veľa, no aj tak sa teší na letné prázdniny od júna do septembra. Na záver dodáva povzbudenie pre tých, ktorí premýšľajú nad rovnakou cestou.

„Vstup do seminára neznamená automaticky nutnosť vysviacky. Najhoršie je točiť sa donekonečna na kruháči a nie a nie odbočiť. Avšak niekedy potrebujeme zle odbočiť, aby sme zistili, že správna cesta vedie opačným smerom. Kto nič nerobí, nič nepokazí, ale ani sa nikam neposunie.“