Poriadne si precvičiť duchovné svaly

Na prvý pohľad to pôsobí tak banálne a „neduchovne“ – a pre niekoho možno až kacírsky. Byť radostný a spokojný? V čase pôstu, ktorý by mal byť plný askézy? Len to? 

Ale skús si predstaviť...

Že ťa niekto ohovára a potom za tebou príde a s výrazom najlepšieho kamaráta sa chce baviť o tvojom súkromí. Alebo ako na teba vyletí profesor. Alebo ako do teba zase „hučia“ rodičia. Frajer/ka má nové vrtochy. Ty staré veci a na tie nové nie sú peniaze. Meškajúce vlaky. Otravní spolucestujúci v nich. Škaredé počasie. 

Každodenný život prináša mnoho situácií, v ktorých ostať radostný, spokojný a vďačný znamená pre mnohých (najmä pre tých s komplikovanou povahou či komplikovaným životným obdobím) naozaj veľkú askézu. 

Radosť
„S radosťou slúžte Pánovi“ (Ž 100, 2). Opodstatnenie tejto výzvy si uvedomí asi každý, kto zažil rozdiel medzi radostným a mrzutým kňazom či všeobecne kresťanom.

Ako sa však dopracovať k radosti?

Americký jezuita James Martin SJ vydal celú knihu o radosti, humore a smiechu v duchovnom živote.

Dáva tam kopec užitočných tipov; jedným z nich môže byť založiť si „zbierku šťastných a veselých spomienok. (...) Vracajte sa k svojej zbierke často a tešte sa zo spomienok na dobré časy. Rozprávajte vaše smiešne historky priateľom, aby sa aj oni chceli podeliť o svoju radosť a aby sa tak rozmnožovala dobrá nálada“.

Autor tiež pripomína, že „okrem toho, že sa pred Bohom vyžalujeme a žobroníme o rozličné veci, existuje ešte ďalší spôsob komunikácie s Bohom – a to v radosti. Môže ísť o niečo také jednoduché, ako posadiť sa natešený k modlitbe a predstaviť si, že natešený Boh sedí vedľa nás“.

A že tomu natešenému Bohu predkladáme, „čo nás teší, z čoho sme nadšení, čo nás baví“.

A tu sa už k slovu dostáva pomaly i vďačnosť, lebo ako si všimol (nielen) James Martin: „Explicitné uvažovanie o veciach, ktoré nám spôsobujú radosť, nás vedie k vďačnosti a vytvára z nej náš životný postoj. Zo života postaveného na základoch vďačnosti potom vyplýva väčšia šanca prežívať trvalú radosť počas dňa.“ 

Vďačnosť 
Nielen o súčasníkoch svätého Pavla platí, že „hoci Boha poznali, neoslavovali ho ako Boha, ani mu nevzdávali vďaky; ale stratili sa v svojich myšlienkach a ich nerozumné srdce sa zatemnilo“ (Rim 1, 21).

Možno aj preto Písmo vyzýva: „Obetuj Bohu obetu chvály“ (Ž 50, 14) či na inom mieste „vynikajte vo vzdávaní vďaky!“ (Kol 2, 7). Dokonca: „Pri všetkom vzdávajte vďaky, lebo to je Božia vôľa v Kristovi Ježišovi pre vás!“ (1 Sol 5, 18). 

Sám Ježiš nám v tom šiel príkladom – na viacerých miestach v Biblii (napríklad Jn 6, 11; Mk 8, 6; Jn 11, 41 atď.) môžeme nájsť zmienky o tom, ako Ježiš ďakoval Otcovi.

Dokonca aj noc pred svojou smrťou, o ktorej vedel, že sa blíži a aká bude, hádaj, čo robil pri poslednej večeri?

Áno, ďakoval (porov. Lk 22, 17; 22, 19; Mk 14, 23).

Ak mohol on, prečo nie my? 

Ako to zhrnul Max Lucado: „Božie riešenie každej výzvy je jednoduché: vďačná duša.“ A dodáva: „Vďaka je istým spôsobom podobná dialýze. Vyplavuje z nášho systému sebaľútosť.“

Svätá Terézia z Lisieux dokonca tvrdila, že „milosti Pána Boha priťahuje najviac vďačnosť, lebo ak mu ďakujeme za dobrodenie, je dojatý a horlivo sa usiluje urobiť nám desať ďalších. A ak mu poďakujeme zasa s rovnakým nadšením, aké nespočítateľné znásobenie milostí!“