Pozor na závislosť od videohier

Podľa prieskumu, ktorý v Taliansku urobila nevládna organizácia Národné observatórium pre dospievanie, trávi dospievajúca mládež s videohrami 3 až 6 hodín denne.

Odborníci začínajú hovoriť o závislosti vo chvíli, keď hranie videohier vedie k problémom v osobnom, pracovnom alebo sociálnom živote a u detí v učení. Následky však môžu byť tiež fyzické – od porúch spánku až po problémy s prijímaním jedla.

„Pokiaľ sa dieťa izoluje, nemá kontakt s rodičmi ani rovesníkmi, nehovorí a nedelí sa o svoje názory, radšej sa zatvára vo svojej izbe a hrá sa tam celý deň, sú obavy namieste,“ konštatuje Daniele Onori z Centra štúdií Livatino.

Aký je vhodný čas pred obrazovkou

Výskum Americkej pediatrickej akadémie odporúča, aby deti mladšie ako 18 mesiacov vôbec neprichádzali do kontaktu s obrazovkou. A potom, až do piateho roku života, pred ňou trávili maximálne jednu hodinu denne.

„Pre deti staršie ako 6 rokov sa žiadne počty hodín neurčujú. Za rozumný limit však možno považovať 60 minút, ktoré by mohli byť rozdelené do dvoch blokov po pol hodine. Treba mať tiež na pamäti, že využívanie videohier ako pasívnych strážcov je veľmi zlý nápad,“ dodáva Daniele Onori.

Odborník z Centra štúdií Livatino odporúča takisto dohliadať na to, aké hry naše deti hrajú. Mali by zodpovedať ich veku a potrebám.

„V Európe existuje takzvaný PEGI, čo je celoeurópsky systém klasifikácie hier. Vďaka nemu nájdete na obaloch príslušné symboly, ktoré uvádzajú, pre akú vekovú skupinu sú jednotlivé hry určené, a informujú o prípadnom nebezpečnom obsahu,“ pripomína Daniele Onori.

Aj dospelí sa musia kontrolovať

Dobrým spôsobom, ako si poradiť s technologickými neresťami u dospelých, je monitorovanie času stráveného využívaním smartfónu a ďalších elektronických zariadení. Predstava o tom, koľko času nečinne trávime pred obrazovkou, môže viesť k reflexii a zmene návykov.

„V rodine je potom možné zaviesť napríklad zóny ,offline‘, pravidlá typu žiadny tablet pri stole alebo domáce úlohy bez facebooku a v posteli bez smartfónu. Sú to pravidlá, ktoré môžu fungovať. Ale iba vtedy, keď ich nikto v rodine neporušuje,“ podotýka Daniele Onori.