Prečo si založiť modlitbový denník

Tento text ti nechce diktovať, ako má modlitbový denník vyzerať, čo a ako často si doň máš písať, aký formát zvoliť. Chce sa len podeliť o ovocie, ktoré prináša do (môjho) života. 

Začiatky
Zaujali ma svedectvá troch ľudí. 

Prvou bola (pre mňa v súčasnosti už anonymná) rehoľníčka, ktorá v nejakom kresťanskom médiu tvrdila, že si celé roky zapisuje vyslyšané modlitby. Vraj ich má plný zápisník. A je pre ňu povzbudivé vidieť, ako sa mesiacmi či rokmi hromadia zápisky dosvedčujúce, že Boh naozaj koná. 

Podobnú skúsenosť odprezentoval v Domčeku (Pastoračné centrum Anny Kolesárovej vo Vysokej nad Uhom) aj jeden kňaz (ani jeho meno si už dnes nepamätám). Svedčil o tom, ako si zapisuje svoje modlitebné úmysly; ako si píše o veciach a ľuďoch, ktoré a ktorých zveril Bohu, o pokušeniach, s ktorými bojuje. Ako si značí myšlienky a biblické citáty, ktoré ho v konkrétnych životných obdobiach či situáciách zaujali, či udalosti, ktoré sa mu stali. 

Aj on skonštatoval, že je veľmi povzbudivé s odstupom si čítať tieto zápisky – a vidieť, že Boh naozaj celý čas konal.

A do tretice – prednáška istého manželského páru, tiež v Domčeku. Ich interpretácia svadby v Káne s pointou o tom, ako Ježiš premieňa vodu na víno aj v našom živote. Najprv mu však musíme tú vodu priniesť. Cítila som vtedy potrebu celý obraz si vizualizovať. Nakresliť si nádoby, do ktorých vložím svoje úmysly; svojich blízkych aj s ich aktuálnymi životnými výzvami. 

Po príchode domov tak vznikol môj prvý modlitbový denník - s dvojstranou pokreslenou nádobami a pripísanými menami a prosbami. Bolo to v čase, keď som ešte nemala veľa trpezlivosti a viera v Božiu moc a lásku bola pre mňa skôr experimentom/otázkou ako istotou; Boh na to bral ohľad, a preto na mnohé prosby odpovedal nezvyčajne rýchlo. A veľmi rýchlo pribudli do môjho zoznamu aj prvé „fajky“ – vybavené, vyslyšané, vymodlené. 

Boh konal – a ja som to mohla vidieť na vlastné oči. Respektíve; práve vďaka modlitbovému denníku som si to nemohla nevšimnúť, prehliadnuť to. A zabudnúť na to. 

Pamätník zázrakov
Je naozaj povzbudivé listovať si starými zápiskami. Vidieť, na ktoré (a aké) prosby Boh už odpovedal. Niekedy spôsobom, ktorý človek pochopí až s odstupom. 

Je naozaj povzbudivé vidieť, že aj v temných chvíľach bol Boh so mnou a snažil sa ma – cez rôznych ľudí, udalosti či konkrétne myšlienky z Biblie a duchovnej literatúry – podržať, vzpružiť, potešiť. 

Je naozaj povzbudivé vidieť, že to, čo som možno v niektorých chvíľach nechápala, sa v priebehu času často ukázalo ako potrebné; ako niečo, čo ma niekam či k niekomu posunulo, priblížilo. 

Modlitbový denník je v tomto kontexte pamätníkom zázrakov (väčších i každodenných); kronikou Božej lásky a múdrosti, ktorú človek často nie je schopný vstrebať a pochopiť inak než s istým odstupom. 

Je to doklad, že Boh konal v minulosti – a nádejou, že bude konať aj dnes, zajtra; vždy.

Učí vďake a radosti
Je toľko spôsobov, ako možno vyznať Bohu lásku – aj slovami. Aj na papieri. 

Napríklad všimnúť si a oceniť, čo krásne nám dnes dal.  Dobrý obed. Milé stretnutie. Povzbudivý úsmev. Pochvalu. Možnosť rozosmiať niekoho. Alebo niekoho, kto rozosmial nás. Objatie. Schopnosť ovládnuť sa. 

Ak človek nie je zvyknutý tešiť sa z krásna okolo seba, z takzvaných „maličkostí“ (že úsmev milovanej osoby je maličkosť – ach, ale sme slepí), možno to bude sprvoti ťažké – ale možno o to dôležitejšie. 

Postupne, ak človek vytrvá, sa pred ním začne otvárať svet zázrakov – svet každodenných zázrakov, ktorými je obklopený a ktoré môže aj sám spôsobiť. Veď venovať niekomu svoj čas, úsmev, rešpekt, pochvalu či poďakovanie nie je žiadna veda; a predsa to inému môže zmeniť náladu, deň, život. 

Kresťanská autorka Ann Voskampová si robila zoznam „tisíc darov“ – vecí, za ktoré je v svojom živote vďačná. Barbara Ann Kipferová našla dokonca 14 000 dôvodov na šťastie. Naozaj si myslíme, že v našom živote je ich menej? 

Možno práve aj vďaka modlitbovému denníku (ak si doň budeme zapisovať to, za čo sme vďační) zistíme, aký máme vlastne požehnaný život – už teraz. 

Ostať na viniči 
Mám rada (svoj) modlitbový denník. Ten konsenzus radosti aj bolesti, prosieb aj chvál, obáv aj nádeje, otázok aj odpovedí, písmen aj obrázkov, prítomnosti meniacej sa pomaly na minulosť. 

To sympózium vlastných úvah i myšlienok a veršov, ktoré človeka z tisícok slov, čo sa k nemu denne dostanú, najviac oslovili, povzbudili, posúvali. 

Ten priestor, kde sa (mi) s Bohom komunikuje ľahko a prirodzene. 

Ten jeden zo stoviek spôsobov, ako ostať na viniči (porov. Jn 15, 4).

Vyskúšaš?