Radosť rozdával aj v chorobe

Narodil sa 18. septembra 1948 v meste Cigole v severnom Taliansku. Už odmalička bol veselá kopa, čo oceňovali nielen jeho rovesníci, ale i učitelia. Navštevoval školu vedenú sestrami z Kongregácie dcér Božskej lásky. Tie mali veľmi rady jeho spoločnosť. Z Angiolinových očí totiž vyžarovala láska a dobrota a bola radosť mať ho pri sebe.

Mladík vynikal aj v športe. Zvlášť exceloval v behu, hral tiež futbal. V tom čase začal pociťovať bolesti v kolene, ktoré však pripisoval športovaniu. No keď popritom začal strácať váhu, rodičia ho zobrali do nemocnice na vyšetrenie. Tam mu diagnostikovali nádor kosti.

Necelé dva roky po tom, čo sa objavili prvé bolesti, mu amputovali pravú nohu. Bolo to v máji 1961, keď Angiolino nemal ešte ani 13 rokov.

Okrem fyzickej bolesti tak musel zápasiť aj s faktom, že prišiel o nohu. Napriek tomu nikdy nestratil vieru v Ježiša a Pannu Máriu. Práve nebeská Matka ho inšpirovala k tomu, aký postoj zachovať k svojej situácii.

V nemocnici sa mu dostala do rúk kniha o fatimských zjaveniach. Prečítal si v nej pasáž, kde Panna Mária prosí ľudí, aby svoje utrpenie a modlitby obetovali za obrátenie hriešnikov a duše v očistci. Angiolino si túto výzvu osvojil a v modlitbách pamätal nielen na uzdravenie svojho tela, ale i duší úbohých hriešnikov.

Po dlhej rekonvalescencii v nemocnici sa vrátil domov, kde ho čakala oslava. Mnohí z hostí však boli zarmútení pri pohľade na mladíka, ktorému chýbala noha.

No ani choroba nezobrala Angiolinovi nič z jeho veselosti. Smutných hostí povzbudzoval: „Toto je oslava. Pozrite sa na to z pozitívnej stránky: Už si tú nohu nemusím umývať a strihať si na nej nechty.“

Práve rozdávanie potechy smutným a chorým sa stalo jeho poslaním. Zúčastnil sa aj na duchovných cvičeniach centra pre trpiacich v Novare. Utešoval pacientov a povzbudzoval ich, aby sa posilnili modlitbou. Pre chorých sa stal vzorom toho, ako sa vyrovnať s utrpením.

V roku 1962 sa Angiolinov stav zhoršil, rakovina sa rozšírila na pľúca. Ožarovanie už nemalo žiadne účinky. Keď sa dozvedel, že jeho choroba je neúprosná, reagoval slovami: „Doteraz som Pána prosil o uzdravenie, teraz budem prosiť iba za to, aby ma učinil svätým.“

Začal prijímať Eucharistiu každodenne. Podarilo sa mu tiež absolvovať púť chorých do Lúrd, za čo bol veľmi vďačný, pretože bol veľkým ctiteľom svätej Bernadety Soubirousovej.

Začiatkom roka 1963 Angiolino ostal pripútaný na lôžko. Krátko pred smrťou sa poslednýkrát vyspovedal a prijal Eucharistiu. So smrťou bol vyrovnaný a s tými, čo boli pri ňom, sa stále modlil. V noci na 28. januára precitol a povedal svojej mame: „Mami, sme tu. Nastala moja hodina.“

Pri pohľade na sochu Panny Márie poslednýkrát vydýchol. Mal iba 14 rokov.

Angiolino Bonetta je príkladom, že aj mladí nám môžu ukázať cestu, ako sa postaviť voči ťažkým životným skúškam. Duchovnú zrelosť totiž nenadobúdame vekom, ale dôverou v Pána.

Aj vďaka tomuto Angiolinovmu posolstvu pápež František 10. júla 2020 schválil dekrét o jeho hrdinskej čnosti, čo je predstupeň k mladíkovmu blahorečeniu.