Radšej ži s Bohom ako s frajerom

Trochu ma zarazil či skôr zamrzel archívny rozhovor s človekom z kresťanského prostredia, ktorý priznal, že s priateľkou praktizujú spoločné bývanie pred svadbou.

Priznal asi nie je správne slovo – skôr oznámil. Ako informáciu o tom, že majú radi zmrzlinu. 

Nejdem súdiť; idem uvažovať. 

Skúška namiesto romantiky
Kde bolo, tam bolo, bola raz krásna princezná. K jej zakliatej veži prišiel princ, porazil všetkých drakov, prekonal všetky nástrahy, získal si jej ruku. A žili šťastne až do smrti? Nie. 

V tejto „rozprávke“ si princ svoju vyvolenú neisto premeral a povedal niečo také: „Vieš čo, toho pol kráľovstva by som aj bral, ale o ruku ťa požiadam, až keď si vyskúšame, či by nám to naozaj klapalo. Veď vieš, aká je doba.“

Neznie to veľmi romanticky, však? No dajme tomu, že (už skôr zarazená ako očarená) princezná súhlasila.

Žili šťastne? Pochybujem. 

Ako sa pýta evanjelizátor Nick Vujicic: „Koľko zábavy vám prinesie spolužitie, ak jeho jediným účelom je preskúšať váš vzťah? Dokážete sa správať prirodzene, ak viete, že ten druhý hodnotí a analyzuje každý váš pohyb? Viete byť naozaj sami sebou, ak musíte neustále dokazovať, že ste hodní lásky a manželstva?“

Zaujímavú myšlienku na túto tému ponúka i otec štyroch dospievajúcich detí Martin Kvapilík, ktorý pre ne a pre ich rovesníkov (lebo ako vysvetlil v jednom rozhovore, „vychovávať vlastné deti znamená tiež vzdelávať ich priateľov a  vrstovníkov“) napísal knihu Prečo spolu pred svadbou nebývať a nespať.

Podľa jeho skúseností „trvá zžívanie sa dvoch ľudí obvykle tak päť až sedem rokov. Až potom sa prestanete s manželkou v rôznych situáciách prekvapovať. Takže dopredu aj tak veľa toho otestovať nejde“. 

Kto chce, hľadá
Niektorí povedia, že na lásku papier nepotrebujú. Papier možno nie, ale milosť a posilu áno. Manželstvo je sviatosť – ako by nám Boh povedal, že odteraz nám bude špeciálne pomáhať.  

Iní namietnu, že na manželstvo ešte nie sú zrelí, pripravení. A na spolužitie áno? 

Niektorí argumentujú, že u nich doma sú veľmi zlé pomery, preto radšej žijú u frajera. Aj v takom prípade sa však dá žiť u príbuzných, kamarátov či nájsť si brigádu/prácu a vlastný nájom. Prípadne hľadať pomoc v spoločenstve, u duchovného vodcu či iných ľudí, ktorí poradia, nasmerujú, možno aj (na čas) prichýlia. 

Ďalší sa vyhovoria, že svadba je drahá. Nuž, sú takí, čo za ňu dajú tisícky eur. De facto však sobáš samotný (a ten je podstatný; nie hostina a veci okolo) nestojí nič, možno symbolický poplatok pre kňaza či kantora.

Šaty sa dajú požičať od kamarátky alebo kúpiť z druhej ruky (a pritom môžu byť krásne ako tie zo salóna), obrúčky nemusia byť zo zlata, s fotením môže pomôcť kamarát.

Kto chce, hľadá spôsoby; kto nechce, hľadá výhovorky. 

Aby naša láska kvitla
Platí to aj pri druhom fenoméne dnešnej doby - prespávanie.

Vzťah na diaľku, ponuka dovolenky, návšteva toho druhého, ktorá sa pretiahla do noci. Aj tí, čo sú spolu cez noc „len“ v jednej izbe a nie aj v jednej posteli, by mali vedieť, že už dobrovoľné vystavovanie sa ťažkému hriechu je hriech.

Jasné, aj tu treba rozlišovať.

Ísť s tým druhým napríklad na púť do Vysokej nad Uhom, kde dievčatá a chlapci spia oddelene a celá atmosféra sa nesie v duchu čistoty – fajn.

Ísť s tým druhým na spoločnú dovolenku, bývať v jednej izbe a uisťovať sa, že my to zvládneme a nič medzi nami nebude – problém. Asi ako naliať abstinujúcemu alkoholikovi a tváriť sa, že to nič, lebo veď hoci má vodku rovno pod nosom a cíti jej vôňu, ešte sa nenapil. 

Stavím sa, že jedna z najpopulárnejších otázok v spovedniciach, ktorú zaľúbenci kladú, znie: Čo je ešte dovolené? Čo ešte nie je hriech?

„Skôr než sa pýtať, čo je ešte dovolené, sa pýtajme, čo nám ešte Boh radí, aby naša láska dlhodobo kvitla,“ konštatuje Martin Kvapilík.

A možno to je postoj, ktorý nám pomôže uvedomiť si, že Boh to nechce od nás, ale pre nás. Pre naše dobro. Pre ešte väčšiu lásku. On ju stvoril a on najlepšie vie, ako ju pestovať.  

Vďaka mu za to, že sa s nami ochotne podelil o návod.