S Pannou Máriou o živote: Keď riešiš rozchod

Aj radostný ruženec má svoje bolesti. A mnohé z nich sú možno podobné ako tie tvoje. 

Ponúkame meditácie, pomocou ktorých sa môžeš naladiť na každý desiatok. 

Ktorého si, Panna, z Ducha Svätého počala
Bola si mladá a on bol tvoja prvá láska. Verila si mu, dokonca ste boli zasnúbení.

Keď sa však zmenili životné okolnosti, rozhodol sa ťa prepustiť.

Z Písma vieme, že preto, lebo bol spravodlivý a azda sa nazdával, že tak to bude pre vás najlepšie.

Ale predsa, koľko si vtedy určite musela trpieť!

Tvoje životné istoty sa rúcali ako domino – zo dňa na deň si zistila, že namiesto svadby, rodiny a života s Jozefom ťa čaká osud slobodnej matky, ohováranie a osočovanie, škodoradosť, ťažký boj o prežitie s malým dieťaťom v kraji, kde ťa každý odsúdi.

Teda ak ťa už predtým neodsúdia na smrť za to, že si vraj cudzoložnicou.

To všetko ti určite napadlo už vo chvíli, keď ti Gabriel oznámil, že počneš a porodíš syna.

Mohla si myslieť na seba; mohla si myslieť na všetky straty, ktoré ťa to bude stáť.

Možno si vtedy ešte trochu verila, že Jozef bude chcieť prežívať tento príbeh s tebou, ale možno si už vtedy cítila aj pochybnosti. A možno všetky prípadné obavy zatienilo Gabrielovo proroctvo...

A tvoja viera, že Boh naplní všetko, čo ti oznámil. Že ak ti chce zveriť svojho Syna, chce ti aj pomôcť sa oňho postarať. Hoci ti nepovedal detaily a nedal presný návod, čo máš robiť.  

Mária, ty sama najlepšie vieš, ako teraz trpím. Tiež som mala svojho chlapca, svoje plány, svoje sny. A tiež sa mi všetky zrútili.

Neviem, či to bola Božia vôľa; tiež neviem, čo presne robiť, ale tiež chcem veriť, že Boh má všetko v svojich rukách.

Chcem veriť, že aj z toho, čo je dnes pre mňa zmätok, bolesť a veľké prečo, vyťaží Boh to najlepšie a premení to na požehnanie.

Hoci zatiaľ som ubolená a nie veľmi zmierená, chcem s rovnakou dôverou ako ty povedať svoje „fiat“. 

Mária, pomôž mi, prosím, byť takou silnou a dôverujúcou, ako si bola ty.   

Ktorého si, Panna, pri návšteve Alžbety v živote nosila
Bolo to definitívne – aj keď možno v prvé dni sa tomu ťažko dalo uveriť, možno si si hladkala bruško a rozmýšľala, či v ňom naozaj niekto je.

Z Biblie nevieme, v akom štádiu tehotenstva si sa vybrala za Alžbetou. Asi však čo najskôr.

Určite si totiž veľa rozmýšľala o tom, čo ti povedal Gabriel – a jediná osoba z tvojho života, ktorú spomenul, bola Alžbeta.

Nevravel ti nič o tom, ako by si mala veci vysvetliť rodičom Anne a Joachimovi či snúbencovi Jozefovi,  ale zato spomenul, že „aj Alžbeta, tvoja príbuzná, počala syna v starobe. Už je v šiestom mesiaci. A hovorili o nej, že je neplodná! Lebo Bohu nič nie je nemožné" (Lk 1, 36 – 37).

Nečudujem sa, že si za ňou šla.

Keďže si veľmi empatická, určite ti napadlo, že staršia príbuzná bude teraz potrebovať pomoc.

Zároveň to bola žena, ktorá by ťa mohla pochopiť – aj jej sa totiž stalo niečo podobne nepravdepodobné ako tebe.

A ešte čosi – predpokladám, že pre Alžbetu tehotenstvo bolo (napriek vysokému veku) šťastnou udalosťou. V podstate jej ním Boh splnil sen, hoci inokedy a inak, ako si predstavovala.

Vlastne už v čase, keď vo vlastného potomka pre vysoký vek veriť prestala. Určite bolo krásne stretnúť ju a vidieť, že Boh je verný – hoci občas veci nejdú podľa našich plánov. 

Mária, cítim, že aj mne Boh našepkáva, že sa nemám rozbehnúť za svojím „Jozefom“, ale že sa mám radšej vybrať za rôznymi „Alžbetami“ v svojom živote: za niekým, kto by teraz potreboval moju pomoc; za niekým, kto prežíva niečo podobné ako ja a vedeli by sme sa navzájom pochopiť, podporiť a potešiť; a za niekým, kto by mi vedel poskytnúť svedectvo vlastného života o Božej vernosti. 

Mária, pomôž mi, prosím, neodkladať túto cestu, ktorá ma zároveň vyvedie aj z mojej sebaľútosti. 
 
Ktorého si, Panna, v Betleheme porodila
Mala to byť jedna z najkrajších udalostí tvojho života – ako budúca mamička si už určite mala nachystanú výbavičku, pripravené najdôležitejie veci. A zase zmena.

Namiesto pohodlia domova a prítomnosti príbuzných ideš do Betlehema – s veľkým bruchom, možno aj s tehotenskými nevoľnosťami.

Určite si si so sebou brala len to najnevyhnutnejšie a z blízkych bol pri tebe len Jozef – hoci práve teraz by sa zišlo mať poruke aj nejakú ženu.

Aby toho nebolo málo – nenašlo sa pre vás miesto. Aké to muselo byť ponižujúce a frustrujúce; počuť z každej strany odmietnutie, vidieť ľahostajnosť, možno aj zlosť... Byť v očiach iných príťažou, votrelcom, problémom.

Ocitnúť sa v maštali a vedieť, že svojmu dieťaťu nemôžeš dopriať veľa.

Utekať neskôr nocou a púšťou, pretože niekto chce tvoje bábätko zabiť. Žiť ako imigrant v cudzej zemi, začínať odznova, od nuly, v ešte väčšej chudobe, akú si mala doma, navyše bez všetkých príbuzných okrem muža a syna...

Aj teraz, po rozchode, často myslím na to, že keby sa ku mne vrátil, alebo keby prišiel niekto nový, bola by som šťastnejšia a môj život krajší.

A pritom aj na tvojom príklade vidím, že hoci ste už s Jozefom boli spolu, problémy z tvojho života tým nezmizli. Určite bolo krásne, že si sa v nich mohla o neho oprieť...

Ale zabúdam, že si sa opierala najmä o Boha. On bol tvojím prvým ochrancom a záchrancom; až potom tvoj muž. 

Mária, pomôž mi, prosím ťa, chápať, že nech sa ocitnem v akejkoľvek situácii, mám sa v nej spoliehať najmä na Boha – a dovoliť mu, aby sa narodil aj v najtemnejších jaskyniach môjho života. 

Ktorého si, Panna, v chráme obetovala
Aké to muselo byť krásne držať v rukách perinku s malým synom a ísť ho pro forma obetovať. A aké šokujúce dozvedieť sa, že jeho život naozaj bude obetou.

A že tvoju „vlastnú dušu prenikne meč“ (Lk 2, 35). Tá bolesť z toho, že to malé, krehké, nádherné dieťa, ktoré ti spokojne spí v náručí, nebude mať stále život ako z rozprávky. 

Mária, ešte nemám dieťa. Nie v náručí; len v neurčitých, hmlistých predstavách. A moju dušu už teraz „preniká meč“ – minulých zranení, strachu a obáv, pochybností.

Tak veľmi by som tomu dieťaťu chcela zabezpečiť skvelých rodičov, pri ktorých z neho vyrastie vyrovnaný človek, ktorého život bude „Bohu na slávu, jemu na spásu, nám na radosť a svetu na osoh“.

A zatiaľ viem, že som tak ďaleko od ideálu matky, akou by som raz chcela byť – a ďaleko od muža, ktorého by som po svojom boku chcela mať.

A predsa cítim, že všetko – svoje túžby a sny, aj svoj strach z nich a pochybnosti o sebe – by som mala doniesť k Bohu; a obetovať mu ich.

Ani ty si sa predsa nezľakla a necúvla si, hoci si zistila, že nie všetko bude také ideálne, ako by si chcela – ani s vidinou prekážok a utrpenia si však neprestala pochybovať, že ony nemôžu narušiť jeho dokonalý plán. 

Mária, uč ma, prosím, obetovať Bohu všetko, čo ma teší aj čo ma desí. 

Ktorého si, Panna, v chráme našla
Tri dni si nevedela, čo s ním je. Kde je. Či ešte žije. Najmilovanejší človek tvojho života sa stratil.

Koľko bolesti, koľko výčitiek, koľko strachu si akiste cítila! Ktovie, koľko „keby som“ alebo „čo ak“ ti napadlo. Koľko sĺz si vyplakala a koľko modlitieb vyslala k nebu. 

Mária, aj ja som stratila niekoho, koho som veľmi ľúbila.

A stále hľadám – odpovede na otázky, čo som mala alebo mohla spraviť inak, prečo som sa (ne)zaľúbila práve do neho, čo mohlo byť inak, čo bude teraz...

Hľadám – stratenú sebadôveru, pokoj, radosť, nádej.

A, priznávam,  niekedy hľadám aj spôsob, akým všetko vrátiť či zvrátiť; hľadám cesty k nemu, cestu späť.

A pritom viem, že lepšie by bolo hľadať tvojho Syna – lebo skutočnú radosť, pokoj, nádej a zmysel mojej bolesti, zmysel tejto skúsenosti, zmysel času, ktorý sme spolu strávili; to všetko mi dá len Ježiš.

Hoci jediné, čo mu mám často chuť povedať, sú tvoje slová: „Čo si nám to urobil?“ (Lk 2, 48) – ako keby problémy nášho vzťahu a rozchod, ktorý nasledoval, boli Ježišovou vinou.

A ako keby bolo jeho povinnosťou všetko „napraviť“ presne podľa mojich predstáv, podľa môjho vysnívaného scenára. 

Mária, nauč ma, prosím, aj v takých chvíľach nezúfať a hľadať Boha ďalej – a až spolu s ním hľadať odpoveď na to, čo ďalej.