Spievali sme hymnu, ale mali sme aj strach

Zákaz cestovania, náboženská nesloboda, cenzúra, strach prejaviť svoj názor či povedať niečo proti režimu niekomu inému. Lebo nikdy nikto nevedel, kto počúva. Alebo či priamo oproti nesedí donášač. To bola realita komunistického zriadenia.

Koncom roku 1989 však už pod pokrievkou poriadne vrelo. A študenti ju nadvihli... „Mali sme pocit, že všade sa to láme. Že už aj v Poľsku, Maďarsku sa ten socializmus končí, ale my stále iba prešľapujeme. Že zostávame v beznádeji,“ spomína Milan Kolcun.

Ako mladý, osemnásťročný študent vnímal, že situácia je bezútešná. Z prílišných obmedzení bol smutný, do denníka si v tom čase zapisoval, čo ho trápi. Napríklad že ľudia páchajú samovraždy a situácia je „taká sivá“. A týkalo sa to aj slobody náboženstva.

„Preto, že ma mama prihlásila na náboženstvo, si dosť vytrpela. Bolo to ešte na základnej škole. V triede sme boli na náboženstvo prihlásení len dvaja a len niekoľkí z celej školy. Riaditeľ ju vtedy vyhrešil, že mu to kazí štatistiku. Lebo riaditelia asi medzi sebou súperili, kto nebude mať nikoho na náboženstve. Ona to však hrdinsky ustála, nedala sa zlomiť.“

A tak sa mu podarilo prijať sviatosť prvého svätého prijímania, neskôr aj birmovania a absolvovať náboženstvo pod vedením kňaza Bartolomeja Gábora. „Tým, že sme si ho veľmi obľúbili a on si obľúbil nás, sme mali ešte jeden rok náboženstva navyše.“

BOL TOHO SÚČASŤOU

Do Prahy Milan Kolcun pricestoval za priateľkou. Vtedy ešte netušil, že bude súčasťou toho, čo prichádza. „Chodil som s Pražankou, tak som sa za ňou vybral na predĺžený víkend. Už v auguste som tam bol na demonštrácii, tak som zhruba vedel, čo sa bude diať. Uvedomoval som si, že je to nebezpečné. Ak by nás chytili, tak som určite doštudoval.“

No napriek tomu šiel na povolený pochod k 17. novembru, čo bolo výročie smrti študentov, ktorí bojovali proti fašizmu. „Stretli sme sa na Albertove. Prišli tisíce, možno desaťtisíce ľudí, a keď odzneli prejavy, išli sme na Vyšehrad. Bolo to veľmi dojímavé. Mali sme trikolóry a dievča vedľa mi podalo sviečku, pretože som nemal vlastnú.“

Tam sa malo zhromaždenie ukončiť a odznela aj hymna. „Ale ľudia začali skandovať ‚ještě jednou‘, tak sa hymna spievala ešte raz a nikomu sa nechcelo ísť domov.“ Aj napriek tomu, že organizátor vyhlásil akciu za ukončenú, ľudia sa v zástupe vybrali na Václavské námestie.

„K davu sa pridávali ďalší, iní kývali z okien. Policajti, ktorí zastavovali dopravu, sa na nás usmievali. Cítili sme sa krásne. Vedľa mňa dokonca chvíľu kráčal herec Jiří Bartoška.“

V OBKĽÚČENÍ

Neskôr sa však smerom na námestie ocitli v uličke, kde boli policajné zátarasy. Museli sa otočiť, ale aj to si vyžadovalo menšiu akciu. Uskutočnili ju skandovaním „otočme sa!“, pretože ľudia na konci davu nevedeli, že sú vďaka zátarasám v slepej uličke.

„Vycúvali sme a pokračovali po nábreží Vltavy. Vtedy ma oslovil novinár z Československej televízie, aby som mu povedal, prečo som tu. Ale ja som to neurobil, pretože som si opäť uvedomil, že keď mu odpoviem, tak som doštudoval.“

Zástup ľudí pokračoval v pochode až na Národnú triedu. Po chvíli sa Milan otočil a všimol si, že ich je už len polovica. „Verejná bezpečnosť druhú časť sprievodu odtrhla. Ostali sme v obkľúčení policajných zložiek. Vtedy začala vo mne stúpať panika.“

Určite nebol jediný. Policajti na to išli psychologicky. Snažili sa demonštrantov vystrašiť, na povel sa naoko rozbehli do davu, ale urobili len jeden krok. Dav sa musel zakaždým scvrknúť. Ľudia už boli hlava na hlave.

„Ja som z neho hľadal cestu von. Napokon som sa dostal na jednu ulicu, kde na chvíľu neboli policajti. Tak sa mi podarilo vymaniť z obkľúčenia. Masaker, ktorý sa potom odohrával, som už nevidel.“

PREJAVY STRACHU

Vždy, keď teraz Milan prechádza cez hranice a ani si neuvedomí, že sú to hranice, povie si: „Toto sme vybojovali. Oplatilo sa.“ Slobodu si teraz najviac uvedomuje pri príprave svojej divadelnej tolkšou Bez šepkára.

„Predtým by som musel dopredu posielať zoznam hostí a komisia by mi ich vyškrtala, hovorili by mi, o čom to má byť. Mali by sme neustále strach, či nás nezakážu.“

Ako nezabudnuteľný zážitok, silný moment demonštrácie vníma Milan spievanie hymny, ale zároveň nezabúda na prejav strachu, keď si v obkľúčení strhol trikolóru.

„Pomyslel som si, že tých, čo provokujú trikolórou, budú biť prvých. Uvedomil som si ľudskú slabosť a zraniteľnosť.“ Prevládol strach z toho, ako to celé dopadne, či sa niečo zmení.

Milan Kolcun je dnes známym sprievodcom, ale aj moderátorom vlastnej tolkšou Bez šepkára. Snímka: archív –MK–

RUB A LÍCE

Dnes Milan Kolcun vidí aj zneužívanie slobody, ktorú máme. Najmä v oblasti slobody slova – hoaxy, šírenie konšpiračných teórií, ale aj priame klamanie a zavádzanie.

„Takže má to svoje pozitíva aj negatíva, rub aj líce. Rub znamená, že si vo veľkej miere môžeme hovoriť a robiť, čo chceme. A líce, že si máme uvedomiť, či to, čo slobodne konáme, neškodí napríklad susedovi či komunite.“

Sloboda teda podľa neho znamená aj „prevziať na seba zodpovednosť, mať empatiu voči okoliu. A byť šťastný, že mám slobodu a zároveň ňou nikoho neobmedzujem“, dodáva na záver.