Stávať sa študentom pre študentov

Ste zakladateľom UPeCe sv. Jozefa Freinademetza. Ako si pamätáte na jeho začiatky?

Pamätám si ich veľmi živo. Bolo tam veľa emócií, radosti, ale aj obáv z toho, ako to bude fungovať. Bol to v podstate experiment, ktorý v takej forme na Slovensku ešte nejestvoval. Nápad sa vyvíjal postupne.

Od pravidelných nedeľných svätých omší v  priestoroch diskoklubu UNIC cez pravidelné spovedanie a duchovné poradenstvo, duchovné obnovy a mnohé iné pravidelné akcie až po otázku: čo ďalej?

Študentská pastorácia si žiada viac než len svätú omšu raz za týždeň a tých zopár akcií navyše. Cítili sme, že Boh nás volá ďalej. A tak sme to zobrali veľkoryso, hoci i s bázňou a strachom vnútri.

Inšpirovalo vás niečo alebo niekto?

Podobné projekty v  zahraničí, napríklad Newman’s centrá alebo University chaplaincies v USA.

Tiež katolícke študentské centrá v Prahe, Brne a Olomouci, kde sme sa so skupinkou študentov vybrali na skusy. Nakoniec sme si išli svojou vlastnou cestou.

Prečo úpecéčko nesie meno svätého Jozefa Freinademetza?

Svätý Jozef Freinademetz bol prvým misionárom rehole verbistov. Jeho osoba je v mnohých ohľadoch inšpiratívna. Nebudem ich menovať všetky, ale aspoň jeden. Svätý Jozef pochádzal z Južného Tirolska. Nebol však ani Rakúšan, ani Talian, ale Ladín, čo je špeciálna národnosť.

Vidíme v ňom teda zmes rôznych národností, v ktorých vyrastal a tie sa stali jeho súčasťou. Aby jeho hlásanie evanjelia bolo účinné, musel si uvedomiť, že evanjelium musí byť „inkulturované“. To znamená začlenené do kultúry toho, komu sa ohlasuje. Inak sa pre neho stane cudzím prvkom.

Náš patrón sa naučil odlišovať a rozvíjať dobré aj zlé prvky, a preto nám, ktorí tu pôsobíme, slúži ako vzor. Svätému Jozefovi Freinademetzovi k tomu slúžili slová svätého Pavla z Prvého listu Korinťanom, ktorý sa stal všetkým pre všetkých, aby čím viacerých získal.

A to je úloha aj nás tu: stávať sa študentom pre študentov, mladým pre mladých, hľadajúcim pre hľadajúcich atď.

Mali študenti v začiatkoch záujem chodiť do centra?

Záujem študentov bol v tom čase veľmi veľký. Veď to bola generácia, ktorá si ešte pamätala komunistický útlak a náboženskú neslobodu.

A zrazu vidieť, že v priestoroch univerzity je takéto centrum, do ktorého sa dá voľne chodiť a nikto vás neprenasleduje, bola veľká vec. A mnohí si to vážili.

Aká je práca s mladými? Čím vás dokážu prekvapiť?

Práca s mladými je skvelá. Samozrejme, za podmienky, že si ich získate. To znamená, že sa stanete jedným z nich. Potom sú ochotní a otvorení dať sa viesť.

Prekvapovali ma svojou kreativitou a záujmom. Tu sa spĺňa, čo povedal už dávny Archimedes: „Dajte mi pevný bod a ja pohnem zemeguľou!“ Ak im ukážete a vytvoríte podmienky, môžete čakať divy. A práve o tom sú prekvapenia.

Bratislavské úpecéčko oslávilo 25 rokov. Ako by ste zhodnotili jeho vývoj za štvrťstoročie?

Zmenilo sa, podrástlo a stíha sledovať a aj reagovať na tie zmeny, ktoré sa okolo nás tak rýchlo odohrávajú. Napriek tomu si stráži svoju identitu a je verné veciam, ktoré sú stále a ktoré sa nikdy nemenia.

Čo výnimočné mladým môžu priniesť verbisti?

Napríklad záujem o Božie Slovo. To je to, čo naša spoločnosť nesie v svojom mene. Alebo misijný prvok, ktorý by mal byť prítomný v našej viere. Veď platí, že naša viera je zrelá až vtedy, keď ju máme záujem ďalej šíriť. A to je misia.

Aké máte najkrajšie zážitky s mladými?

Je ich mnoho, no tie najkrajšie sa spájajú s tým pokorujúcim pocitom, že aj ja ako kňaz musím rásť, a to neustále. A že mnohokrát sú mi v tom tými najlepšími pomocníkmi práve študenti.

Prečo by ste mladým odporučili, aby sa stali súčasťou vášho alebo iného univerzitného pastoračného centra?

Aby sa v živote nestratili. Aby mali svoje spoločenstvo, ktorého sú súčasťou. A tiež aby mali miesto, kde by mohli získavať inšpirácie a žiť svoju vieru.

Ako by ste opísali úpecéčko troma slovami?

Napríklad integrálna formácia študentov. Alebo ešte lepšie: naučiť sa žiť život v plnosti. Formácia študenta, a v skutočnosti každého človeka, nemôže byť jednostranná, ale integrálna. Musí zahŕňať všetky dimenzie jeho bytia. A vetu – žiť život v plnosti – sme si zobrali aj za motto nášho úpecéčka.