Totalita hnala na útek aj Slovákov

Mladí ľudia, ktorí už nemajú priamu skúsenosť so zločinmi komunizmu v našej krajine pred novembrom 1989, si neslobodu a uzavreté hranice ani nevedia predstaviť.

VYSOKÉ ČÍSLA

Na tých, ktorých vtedajší režim prenasledovaním pre náboženské či rôzne iné dôvody dohnal k rozhodnutiu opustiť svoje domovy, často riskujúc vlastný život, však nemožno zabúdať. Už aj pre ich počty.

„Len zo Slovenska v rokoch 1948 – 1989 emigrovalo približne 136 000 občanov Československa,“ hovorí historik z oddelenia dokumentácie Ústavu pamäti národa Ľubomír Morbacher.

V tomto čísle sú zahrnutí ľudia, ktorí vycestovali legálne na dovolenku do Juhoslávie alebo na nejaký druh pobytu na Západe a následne sa už nevrátili (čo bolo trestné), ale aj tí, ktorým sa podarilo prekonať železnú oponu cez takzvanú zelenú hranicu. „Napríklad bezprostredne po invázii vojsk Varšavskej zmluvy do Československa emigrovalo zo Slovenskej socialistickej republiky 11 800 ľudí.“

SMRŤ NA HRANICIACH

Zďaleka nie každý útek sa končil šťastne. Hoci všetko sa zdokumentovať nepodarilo, s istotou možno potvrdiť, že minimálne tristo ľudí bolo v období od roku 1948 do 1989 usmrtených československou Pohraničnou strážou na všetkých úsekoch železnej opony. Z toho najmenej 42 na slovensko-rakúskej časti hranice, ktorú strážila bratislavská 11. brigáda Pohraničnej stráže.

Medzi obeťami boli okrem Slovákov aj štátni príslušníci bývalej Nemeckej demokratickej republiky a Maďarska. „Boli usmrtení zastrelením, na elektrodrôtenej zátarase, našliapnutím na mínu alebo iným zákrokom Pohraničnej stráže. Ďalšie tisícky boli zadržané a následne trestne stíhané za pokus o nedovolené opustenie republiky,“ pripomína Morbacher.

Júlia Ševčíková tiež okúsila osud emigranta z komunistického Československa. Jej príbeh odkryla Martina Babinčáková, ktorá ho zdokumentovala pre organizáciu Post Bellum.

Dnes 73-ročná Júlia Ševčíková sa o časť z neho rada podelila aj s nami.

ANONYMNÉ LISTY

Hoci bola výborná žiačka, štúdium na vysokej škole jej režim znemožnil, keďže jej dvaja súrodenci opustili krajinu už po udalostiach z augusta 1968.

Júlia Ševčíková s manželom Mariánom už v slobodnom svete v USA. 

Keď už mala vlastnú rodinu, po svätých omšiach na ňu pred kostolom opakovane čakali úplne neznámi ľudia s vyčítavými otázkami, prečo tam chodí.

Ešte horšie bolo, že štyri roky dostávali do schránky anonymné listy s tvrdými vyhrážkami o fyzickom ublížení ich deťom. Ich pôvod k nim chodievali následne vyšetrovať príslušníci ŠtB, hoci rodina nikde nenahlásila, že ich dostáva...

„Som preto presvedčená, že ich posielali oni sami, aby za nami mali dôvod chodiť a sledovať, s kým sa stretávame. Našťastie, väčšinou našli doma mňa, lebo manžel by im povedal, čo si myslí, a bála som sa, že by ho vzali do väzenia. Boli to ťažké časy,“ oživuje s trpkosťou Júlia Ševčíková spomienky na to, čo ich dohnalo k emigrácii.

BALKÁNSKA CESTA

V roku 1986 rodina konečne dostala od orgánov komunistickej moci po viacerých neúspešných žiadostiach vycestovaciu doložku do Juhoslávie. Tá bola nevyhnutne potrebná, ak človek chcel ísť legálne do tejto krajiny na presne časovo vymedzenú dovolenku k moru.

Ševčíkovci však v  skutočnosti dovolenku neplánovali, bola to len zámienka. Cestu využili nato, aby v Juhoslávii požiadali o azyl do slobodného sveta. „Vtedy som ani nevedela, že manžel opäť požiadal o vycestovaciu doložku. Keď však prišiel s tým, že sme ju dostali, súhlasila som, že odchádzame navždy.“

Cez krajinu na Balkáne utekalo veľa ľudí, lebo pri dávke šťastia to v 80. rokoch takto šlo omnoho bezpečnejšie, než tajne skúšať prejsť hranicu ČSSR obohnanú ostatným drôtom a stráženú pohraničníkmi odhodlanými strieľať.

„Odchádzalo sa nám ťažko, lebo sme iba rok a pol predtým postavili rodinný dom vo Vrútkach, ale tie výhražné anonymy nás veľmi trápili. Šli sme so štyrmi malými deťmi, no boli sme mladí a vtedy človek aj zariskuje.“

V Juhoslávii museli počkať pol roka na udelenie azylu v USA, kde sa plánovali usadiť. Až potom mohli vycestovať za more. „V Belehrade k nám všetci boli milí. Videli, že musíme mať dobrý dôvod, keď utekáme so štyrmi deťmi. Upozornili nás len, aby sme v meste nechodili blízko československej ambasády, aby nám tam neuchmatli dieťa.“

SRDEČNÉ PRIJATIE

Po príchode do Ameriky sa Júlia Ševčíková prvýkrát cítila skutočne slobodná. „Nik mi nebol v pätách, nik neklopal na dvere. A po rokoch som opäť mohla vidieť súrodencov.“

Strach z  vyhrážok o  ublížení deťom bol minulosťou. Manžel ako živiteľ rodiny si rýchlo našiel prácu, deti sa na nové prostredie bezproblémovo adaptovali. „V Amerike nás prijali veľmi srdečne, a to hneď od začiatku. Najviac ma hrialo, že ma ocenili aj ako matku, kým v Československu ma väčšinou okrikovali, prečo rodím každý rok. Dokonca raz mi lekárka povedala, nech si rodím sama, a odišla.“

Na Slovensko sa mohla opäť pozrieť až po páde totalitného režimu. Už tu s deťmi aj ostala, hoci trvalý návrat z USA vôbec neplánovala. Do jej života však v tom čase zasiahla predčasná smrť manžela vo veku 38 rokov. „Inak by sme sa natrvalo nevrátili,“ dodáva s istým pocitom krivdy, že sa už nedostala späť k ich pôvodnému domu vo Vrútkach, ktorý za komunizmu po ich úteku ako súčasť rozsudku prepadol štátu.

CEZ TALIANSKO TAJNE LESOM

Ševčíkovej príbeh sa pre Martinu Babinčákovú, v  súčasnosti doktorandku histórie na Masarykovej univerzite v Brne, stal aj súčasťou jej diplomovej práce.

V  nej zdokumentovala okrem iných i skúsenosť saleziána Jozefa Komloša. Ten opísal, ako na útek z  ČSSR pre túžbu po kňazskej formácii tiež využil dovolenku v Juhoslávii, kde však musel tajne a dobrodružne prejsť v lese pešo zelenú hranicu s Talianskom, ktoré bolo jeho cieľom.

Podobne ako Ševčíková aj on si pochvaľoval, že ho v novej krajine prijali dobre. „Prijatie však záležalo aj na tom, do akej krajiny ste sa dostali, nebolo to všade rovnaké. Cirkevné komunity boli špecifický prípad, spájala ich viera, príslušnosť k reholi a nováčikovia sa vítali o to viac, ak prekonali strastiplnú cestu,“ reaguje Babinčáková.

Ľubomír Morbacher z  Ústavu pamäti národa potvrdzuje, že presadiť sa v Rakúsku či Nemecku bolo podstatne ťažšie ako napríklad v Spojených štátoch, kde tvorili prisťahovalci súčasť histórie.

MIENKU FORMUJÚ I POLITICI

Sledujúc tieto príbehy krajanov, môžeme uvažovať aj o vlastnom postoji k súčasným utečencom, či už pre vojnu, alebo útlak. „Hoci som už v dôchodku, stále ešte pracujem na recepcii jedného zariadenia, kde sa denne stretávam s Ukrajincami. Súcitím s nimi, a keby som bola mladšia, hneď by som sa hlásila pomáhať im napríklad s dokumentmi,“ bez váhania vraví Júlia Ševčíková.

V dnešnej dobe však neraz počúvame aj o negatívnom nastavení voči utečencom z iných krajín. „Pôvod problému tkvie v strachu z inej farby pleti, kultúry či náboženstva. Verejnú mienku tiež formuje politická diskusia,“ dopĺňa Martina Babinčáková.