Veda a viera majú odpovedať na iné otázky

Začala by som tou najpriamejšou otázkou. Ako vnímate vieru vo vede, ktorú robíte?

Ja ju vnímam vo viacerých rovinách. Prvá rovina je v tom, že viera môže dať človeku rovnováhu. Ja mám rád otázku „prečo?“ a veda nám často pomáha zodpovedať práve túto otázku. No niekedy ju zodpovedať nedokáže.

Práve vtedy viera poskytuje fundamentálnu mieru pokory, takú barličku v tom, že niektoré veci nezostanú nezodpovedané. To je niečo, s čím by som asi inak mal veľké ťažkosti.

Ak verím, že existuje nejaká mimoriadne inteligentná až nekonečne inteligentná entita, omnoho inteligentnejšia ako nejaká kolektívna myseľ ľudstva, tak nemám problém prijať, že niektoré veci jednoducho nepochopím a nie som z toho potom až taký frustrovaný.

Druhá rovina spočíva v tom, že aj vďaka viere v takom stave, v akom momentálne je, tu máme akúsi sociálnu štruktúru, ktorá má nejaké pravidlá a v ktorej veda dokáže dobre prežívať a prosperovať. To je, ako keď rastú baktérie v miske. Keď chcem, aby dobre rástli, potrebujú vhodné médium na rast.

Niekedy to médium nie je úplne vhodné – mali sme napríklad v stredoveku alebo v staroveku všelijaké správanie cirkevných inštitúcií, avšak dnes táto štruktúra podporuje práve aj slobodu bádania, teda vedu.

Mne viera dáva dva hlavné aspekty; po prvé: upokojujúci pocit z toho, že je v poriadku, keď niečo neviem; a po druhé: ponúka mi vhodný ekosystém, v ktorom sa veda a bádanie podporujú.

Ako sa ako vedec pozeráte na svoje kresťanské hodnoty? Prelínajú sa s tými vedeckými?

Ja verím, že ak človek dostal slobodnú vôľu, máme povinnosť obhajovať naše činy a robiť svet lepším. Vo všeobecnosti by sa podľa mňa človek mal snažiť konať dobro. Keď sa na to pozrieme prakticky, nie je nič prospešnejšie, ako napríklad zachraňovať životy.

Ak sa zamyslíme nad tým, ako zachrániť život, tak v stredoveku alebo v staroveku sme síce mohli niekomu napraviť otvorenú zlomeninu, ale na liečenie ťažších prípadov, ako napríklad zápal pľúc, sme potrebovali penicilín, ktorý nám priniesla veda.

Z môjho pohľadu dobre využitá veda a vedecké objavy vedú k väčšiemu dobru vo vesmíre. Napríklad veda vedie aj k väčšej tolerancii. To, že niekto má viac pigmentu v koži, pretože žil niekde, kde bolo teplejšie, a nie niekde v Nórsku, a teda aj to, že má tmavšiu pleť kvôli nejakým environmentálnym faktorom, ktoré neovplyvníme, je vedecký objav.

Vďaka tomu je jasné, že takýto človek je rovnako hodnotný ako ktokoľvek iný. Navyše v tomto svete veľa problémov nie je vyriešených a veda z nich veľa dokáže riešiť. Však aj sám Ježiš chodil a liečil ľudí.

Často vraveli „buďte dokonalí ako váš Pán a nasledujte Ježiša“ – aj o to by sme sa my mali pokúšať. Samozrejme, ja sám a ani žiaden vedec nemáme božské schopnosti. No možno, keď vytvorím nejaké bakteriálne lieky, tiež ľudí môžem liečiť, a to aj bez božských schopností.

Preto si myslím, že byť vedec alebo inžinier je možno jeden z najušľachtilejších možných spôsobov nasledovania Ježiša.

Cítite prítomnosť Boha aj počas bežného pracovného dňa?

Prvá vec, na ktorú myslím, keď sa zobudím, je ísť sa napiť vody a odskočiť si. Takže v takomto zmysle asi počas bežného pracovného dňa na prítomnosť Boha pravidelne nemyslím, viac je to skôr v kontexte mojej práce.

Robím biomedicínske inžinierstvo, kde my vlastne upravujeme život a takým naším najambicióznejším projektom je jednoducho postaviť syntetickú bunku od základu – vlastne ten život vytvoriť nanovo. Tam sa človek naozaj môže pýtať, či to, čo robíme, je správne.

Ja som však názoru, že ak Boh vytvoril fyzikálne a chemické zákony, ktoré toto všetko umožňujú, tak my sa vlastne len hráme s materiálom, ktorý nám už Boh dal. My nedokážeme meniť fundamentálnu esenciu hmoty. My len prehadzujeme nejaké častice a nemyslím si, že na tom môže byť niečo zásadne zlé.

Kým sa len hráme s tou hmotou, ktorá tu je, a nedokážeme meniť Bohom dané fyzikálne zákony, nemyslím si, že si máme čo vyčítať. K cíteniu prítomnosti Boha – ak Boh naozaj vytvoril všetko v takejto forme, ktorá je extrémne málo pravdepodobná, len preto, aby dal vznik životu, tak ja ako kresťan vnímam prítomnosť Boha vo všetkom živom.

Hráme sa s hmotou a na tom nie je zásadne nič zlé, no niečo zlé sa z toho stať môže...

Všetko sa dá využiť, všetko sa dá zneužiť. Podľa mňa je zodpovednosťou kohokoľvek, kto príde na niečo nové, neuvažovať priamo len nad objavom, ale i nad širšími spoločenskými vplyvmi. Výskum by nemal byť vedený v izolácii. Človek musí rozmýšľať aj nad technickými dopadmi.

Napríklad ak vediem výskum, ktorý umožní konštrukciu vírusov, potom aj moja zodpovednosť ako vedca je prísť a vymyslieť dobrý spôsob, ako predísť tomu, aby sa to zneužilo. To nie je ani tak vedecká úloha – to je jednoducho o tom, že my vedci musíme rozmýšľať aj nad inými vecami než len nad vedou.

Napríklad sa to týka môjho nadriadeného zo Stanfordu. On je, dá sa povedať, pionier syntetickej biológie, no veľká časť jeho výskumu sa venuje práve tomu, ako vytvoriť efektívny systém nato, aby sme si mohli bezpečne bez rizík posielať biologický materiál.

Kebyže aj ja vymyslím nejaký hypotetický spôsob, ako napríklad vyrábať vírusy, moja povinnosť je vytvoriť tiež spôsob, ako kontrolovať, čo z toho prístroja vyjde, aby to ľudia nemohli zneužiť. Ak si niekto objedná vírus kiahní, tak tam musí byť systém, ktorý to deteguje, a tomuto človeku, čo si to objednal, na ďalší deň príde zaklopať polícia.

Nad týmto musia rozmýšľať vedci už vtedy, keď navrhujú daný výskum. Týmto si plníme aj našu spirituálnu zodpovednosť a úctu voči tomu, čo nám tu Boh nechal.

Poznáte viacerých ľudí vo svojom okolí, ktorým sa tiež takto darí zlúčiť vedu a vieru?

Stopercentne áno. Môj dobrý kolega, ktorý skončil na biochémii na Oxforde, je tiež katolík. Aj šéf katedry bioinžinierstva na Imperial College London, kde som predtým študoval, chodil do toho istého kostola ako ja. Dirigoval tam chór a prednášal čítania.

Človek môže vyznávať isté hodnoty nezávisle od intelektuálnej kapacity. Práveže keď nejaký človek príde a povie, že „Boh určite neexistuje“, pre mňa je to skôr znak arogancie a uzatvorenosti mysle. Ja som nikdy nevidel konflikt medzi vedou a vierou.

V mojom ponímaní by sa veda a viera nemali snažiť odpovedať na tie isté otázky. Je problém používať vedecké nástroje na zodpovedanie otázok viery a je rovnaký problém používať nástroje viery na zodpovedanie vedeckých otázok.

„Veríš v to, že tvoj experiment vyjde?“ – to jednoducho nedáva zmysel, tu sa treba pozrieť na dáta a metódy. To isté sa dá aplikovať opačne. Nemá zmysel pýtať sa vedy, prečo existuje dobro a prečo existuje zlo. Veda nedokáže napríklad dokázať alebo vyvrátiť zmŕtvychvstanie.

Ja som vždy konflikt videla skôr kvôli historickým udalostiam.

To, čo sa dialo napríklad v 16. storočí, momentálne sa dosť ťažko chápe. Vtedy vedecká metóda nebola veľmi dobre rozvinutá. V tých rokoch bola veda do veľkej miery o tom, že si ľudia porovnávali názory.

Dnes na potvrdzovanie vedeckých faktov používame dáta a experimenty, no v tej dobe to tak jednoducho nebolo. Vtedy to podľa mňa nebol ani tak konflikt medzi vedou a vierou, skôr to bol konflikt medzi tými, ktorí dáta rešpektovali, a tými, ktorí neboli schopní mať otvorenú myseľ.

K tomuto bodu, kde sme dnes, sme sa ale museli ako ľudia dopracovať. My sa nemôžeme na situáciu z 15. alebo 16. storočia pozerať očami 21. storočia. Jednoducho sa nedá tú dobu a to správanie dobre interpretovať myšlienkami, ktoré vznikli o niekoľko storočí neskôr.

Ja si myslím, že akýkoľvek budem mať dnes názor, tak o 400 rokov budem za úplného zadubenca.

Ale to je dobre, to znamená, že ako ľudstvo napredujeme a vyvíjame sa.

Áno, to je dobre.